Aj ja keď budem starý, tak sa rozpadnem?

Nadpis tomu nenasvedčuje, ale bude to skôr taká spoveď...
Boli sme u svokrovcoch a malý sa hral s hračkami...akurát staval stavebnicu, ktorá už má svoje roky, a tak to nedržalo tak, ako by chcel...stále sa mu to rozpadávalo, a tak po chvíľke snaženia začínal byť už trošku nervózny...Tatinkó, a prečo to nedrží? Nó, vieš Miláčik...to je už hóóódne staré, a tak sa to už rozpadáva...Tomáško sa zamyslel a hovorí:aj ja keď budem starý, tak sa rozpadnem? Celkom logické, nie?! Výbuch rehotu nenechal na seba dlho čakať ...

...zasnila som sa...neviem, ako to svokra robí, ale hračky, ktoré už majú 38 rokov sú síce opotrebované, ale vyzerajú, ako keby mali rok, dva?! U nás, keď sme boli malí, tak hračky vydržali minimum...pripisujem to ale nám, ďeťom...boli sme ako kazisvět šestý, hlava pomazaná, z boží vúle král "rozobrali" sme aj to, čo sa nedalo ...po kom asi ten náš malý je? Keďže u nás hračky moc nevydržali, tak si spomínam akurát na škodofffku na ovládanie(bola na šnúru)...taký predchodca dnešných ovládačov(asi preto si na ňu aj spomínam)...ďalej na kovovú stavebnicu Merkúr...na ňu si nespomenúť by bol hriech ...pocítila som ju dva krát na "ostro" ...brat mi s ňou rozbil hlavu A posledné načo si spomínam sú "pravé" angličáky...a to tiež iba z toho dôvodu, lebo sme sa na ne mohli pozerať u starkých cez sklo sekretáru...poprípade, ak sme si ich požičali, tak sme ich museli nepoškodené vrátiť na to isté miesto...tzn., že museli stáť na milimeter presne na mieste, odkiaľ sme ich zobrali...ten náš starký ...hm, rozmýšľam, po kom to mám ten perfekcionizmus?! ...aspoň, že malý ma od toho úspešne lieči tie detičky sú tak nádherné Starký bol síce ešte k tomu despota, tyran a uzurpátor...no napriek tomu mám s ním aj pekné spomienky...nejak sa to teraz "predralo na povrch"

Starký vo mne objavil lásku k horám ...bol záchranár v HS...milovala som prechody štítov, vozenie sa v gazíku(starý ruský jeep)po horských cestičkách, alebo len tak brúzdanie po lese...mala som rada stretnutia s chlapmi z HS a ich príhody...spomínam si na rok 1984, keď prišli za starkým do BB povedať mu o úmrtí Juzeka psotku, ktorý vtedy zahynul na Mount Evereste...v ich červených, teplých bundách a "pravých" vybramách sme sa boli pýšiť medzi kámošmi...Objavil vo mne lásku k pamiatkám...a je jedno o aké pamiatky ide...bol totiž pilot v druhej sv.vojne(letisko Tri Duby)a dokolečka dokola nám rozprával svoje zážitky z operácií...ako dieťa som to nenávidela...rozprával to tak, akoby tam bojoval sám a sám aj prežil...dnes, dnes to chápem...chcel dostať zo seba všetok ten hnus a špinu, ktorú tam zažil...viem, bola tam aj troška narcizmu, ale nečudujem sa...bol hrdina, tak ako všetci, čo tam bojovali...či už to prežili, alebo padli

A prečo to tu vlastne píšem? Je to taká moja rozlúčka s ním...je už sedem rokov mŕtvy, ale nemala som na ňu odvahu Bola som síce na jeho pohrebe, ale pamatám sa, že som bola myslou niekde inde...bolo to asi spôsobené tým, že bol taký, aký bol...ale kto z nás nemá svoje muchy? Snáď som vás nerozosmutnila, to nebol úmysel Ak to niekto prečítal do konca a sa aj zasmial(aspoň na začiatku ), tak len dúfam, že aj vám staré vykopávky(zopár som ich tu spomla a je len pochopiteľné, že som to nedala do blogu s takým názvom) pripomínajú niečo pekné Slnko v duši vám želám...a ešte krásny zvyšok víkendu