Povedat, ze sa mi pacia cintoriny by bolo asi dost silne, lebo veci a miesta, ktore sa mi pacia si predstavujem inac, ale musim priznat, ze uz ked som bola male dievcatko tak ma ticho a klud cintorinov akosi pritahovalo.. ten magnet toho “nadprirodzeneho” miesta plneho dusiciek, ktore tam niekde oddychovali a bludili, ci sa mozno stretavali a len tak kecali..
Mozno je to spojene s tym, ze vzdy ked boli sviatky, nasi ma nalozili do auta a vybrali sme sa na cely vikend k rodine do CR, do malej dedinky blizko Brna odkial pochadza moja mamina a s touto navstevou sme vzdy zasli na to miesto vecneho oddychu.. mozno je to spojene s tym, ze v tej malej dedinke na tom kopceku s tym nadhernym vyhladom sa zdalo aj toto miesto “krasne”.. Starych rodicov z mamininej strany som nikdy nepoznala, a tak mam “spomienky” len vymyslene.. aky by bol dedo a aka by bola babina.. vzdy, ked som zapalovala sviecku, mala som pocit, ze ma hladia po vlasoch a kazdy rok som sa pytala na tu istu vec mojej maminy “preco dedo nie je spolu s babickou” ale deli ich par metrov… Niektori rodinny prislusnici z jednej aj druhej strany zjavne nikdy nestravili ich spolocne manzelstvo, a tak to ostalo dodnes.. vtedy som mamine vzdy vravela, ze chcem zapalit sviecky na vsetkych tych hrudach a hroboch, aby vsetky tie dusicky, ktore sa hladaju k sebe nasli cestu a sviecky im svietili na cestu… na kopceku bol klud, vyhlad na cele mestecko a nadherny kostol patriaci pod UNESCO.. Je to uz davno, co som tam bola naposledy…
A preco ma to napada prave teraz? Boli sviatky.. a na mna to tak akosi vzdy dolahne.. nie smutok, ani melancholia, prave naopak.. nachadzam ten pokoj a pohodu, akoby ma naplnal pocit, ze na tej druhej strane, ked uz to musi byt, je vsetko krasne a nikoho nic netrapi.. obcas citam mena, datumy a roky a uvedomujem si, co vsetko clovek moze vnimat ocami.. a dava mi to pocit, ze aj tak je zivot to najkrajsie co clovek ma… Mozno je to dane tym, ze cintorin, ktory som kedy videla bol maly a kludny ako nedelnajsi pobyt v parku s knihou v ruke.. Tento vikend sme boli s polovickou zapalit sviecku jeho dedovi.. tentokrat to bolo pre mna este silnejsie.. pred 4 rokmi presne na Velku Noc sa “stratil” zo sveta moj oblubeny stryko.. miloval Taliansko a mna v tom, aby som sa sem dostala vyslovene podporoval ako mohol… a tak som tam vcera stala na tom dalsom kludnom mieste a posudte sami, ako by sa dalo taketo miesto nenavidiet?
Na jednej strane mate vyhlad na more, biele kridla morskych vtakov sa vznasaju na slabomodrej oblohe a pocujete sum mora.. vietor vam k nosu prinesie tu slanu vonu a vy sa ponorite do spomienok a ticha.. slnko svieti a zohrieva vas pomedzi stromy.. na jednej strane more a na druhej sa majestatne ukazuje hrad akoby to miesto chranil a dodaval mu este viac tajomna a pohody..
Kto vie, co sa tam v noci deje… Som asi divna, ale zasa som mala chut zapalit vsade sviecky a ten pocit, ze ma niekto hladi po vlasoch…
Tak som rada, ze nie som sama, kto sa rozprava s "dusickami".. Mna to fakt ukludnuje, akoby som mala pocit, ze ti niekto posepka do uska, ze mas este zivot pred sebou a on ta nim sprevadza aj nadalej
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
vzhladom k tomu, ze (nielen) ako krestan verim, ze dusa je vecita, t.j. ma zaciatok, ale nema koniec, verim v posmrtny zivot, teda aj v duchovny svet, ktory je prepojeny s tym nasim a ktoreho sme sucastou i ked nemame moznost fyzickeho (duchovneho vsak ano) kontaktu s tymi, ktori tam uz odisli. Aj ja mam rada cintoriny. Je tam ticho, je tam carovna atmosfera, clovek si uvedomi svoju pominutelnost a hodnoty zivota. Ked prejdem branou cintorina, akoby som sa dostala do ineho sveta.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Som sa usmiala, uz sme tu rozoberali krestanstvo a ja som si uvedomila, ze aj ked do kostola nechodim ani ja ani moj priatel, cloveka to nad tym hrobom akosi taha sa prezehnat.. priatel to urobil, ja som sa tak zaoberala touto myslienkou o dusiach a nedusiach, ze som si uvedomila, ze by som hadam ani nevedela ako je to spravne je to zvlastne, co take miesto s nami dokaze urobit...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Neber to tragicky, ja som vyrastla na cintorine, lepšie povedane na dome smutku. Moja neboha babka tam robila. Keďže moja mama chodila do prace a od nas je to len skok, tak sop tam chodila skoro kazdy den, aj s mojimi sesternicami a bratrancami. Bolo to super, aj v zime sme sa sankovali pomedzi hroby na igelitoch od rakiev.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja mám tiež rada cintoríny. A zbožňujem dušičkové svetielka, len tých ludí tam býva veľa.
Pred dvoma týždňami mi zomrela kamarátka. Nešla som jej na pohreb, lebo som sa bála, že aby sa na mňa/bábätko nejaká "dušička" nenalepila. niežeby som nechcela mať reinkarnovanú moniku, bola to zlatý človek, ale akosi som sa takto bála ísť na cintorín. Aj v šestinedelí som sa cintorínom radšej vyhla. Predsa len je na tom mieste aj niečo viac ako len nebo a zem. Som mimo témy?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Efi, krásne čítanie a upokojujúci názor na to čo nás raz čaká.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Adenáááá.... krásne si zaklinocala tú poetiku zo začiatku, joj, smejem sa popod fúz ... 
Aj ja mám rada atmosféru cintorínov. Pripadá mi to tam akoby spojenie dvoch svetov, brána do krajiny mŕtvych ...
Vybavil sma mi môj cintorínsky zážitok, no, fakt stál za to, aby som ho sem šupla:
Bolo to v čase, keď som ostala tehotná. Šťastná, prešťastná Náhodne sa mi ozval jeden - môj bývalý - s ktorým som sa dávnejšie rozišla. No ostalo medzi nami pohodové priateľstvo. Keď sa dopočul, že som tehotná, zaujímala ho spústa vecí, ktorú nechcel riešiť telefonicky.
Dohodli sme si stretko.
Skonštatoval, že také vážne veci, ako je rozhovor o mojom budúcom živote, manželestve, dieťati, si zaslúži seriózne miesto . Zobral ma na cintorín.
Znie to trošku morbídne, ale tam bolo naozaj moooc krásne. Jún, voňali kvety,svietilo slniečko, pofukoval vetrík... cintorín bol tichý a romantický.
Dotyčný ma povodil po miestach, kam rád chodieva, keď mu je smutno, ukázal mi najčarovnejšie zákutia, dokonca hrob jeho náhodného menovca.
Prebrali sme všetko. Môjho nastávajúceho, moje city a pocity, plány s bývaním a svadbou, radosť z dieťatka... Keď ma náhodne zachvelo zimou, bez váhania sa vyzul a dal mi svoje ponožky (... ...) Bol podarený.
Pomaly sa začalo ztmievať, keď sme sa pobrali preč. Ale hop ! Brána na cintoríne bola zavretá !!! 
Čo včul ?? NO nič, len ju preliezť ... Vysokááá, kovaná... On šiel prvý a v pohode. Potom ja. Tehotná ... Ale s Božou a Janovou pomocou som sa nejak vyteperila až hore. Keď som spôsobne prekladala jednu nohu cez vrchol brány ... vtedy sa to stalo ...
Brána sa otvorila. Ja, s dieťaťom pod srdcom, v pásikavých šatách, sandalôčkach a výstavne rozčapnutá tam hore ... brána sa ľahúčko pohupovala aj so mnou ... ja som sa TAK začala smiať, že som nemohla prestať. Milý Jano sa aj obával, či mi zmes silných zážitkov neudrela na mozog, ale fakt som sa tam chichúňala ako bláznivá.
Nejak som zliezla a bola som ok. Keď som si uvedomila, že brána vôbec nebola zamknutá, len my sme ju otvárali naopak, dostala som ďalší záchvat smiechu.
Môj bývalý si asi doteraz myslí, že takéto rehotavé stavy sú súčasťou tehotenstva.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dávam na úvodnú stránku.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
kefara, co si ty este nezazila ? mam dojem, ze tvoj zivot je sama akcia!
a pripomenula si mi jeden moment... sice to nebolo na cintorine, ale tiez som bola vo vyske a rehotala som sa ako pominuta tak, ze som nevladala ani hovorit... mojou ulohou bolo pribit plagat velkych rozmerov na stare humno, okoloiduci chlap ma vzal na plecia, zo zeme sa na nas divali spoluziacky. Vsetky pripinace mi vsak popadali z ruk a ja som nebola pre ten strasny smiech schopna to povedat a on chudak stal, fucal od namahy a statocne ma drzal a cakal a cakal a ja som sa smiala a smiala ako svihnuta. Mala som 15 rokov - pravdepodobne ma este plieskala puberta
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prázdninovala som u babky, ktorá bývala vedľa cintorína. Bývalo to pokojné miesto pokým ho nezastavali garážami. V lete, keď sme tam ako malí šantili a náhodou bol pohreb, aj tí najväčší huncúti pokojne a pietne počúvali modlitby a zväčša živú dychovu kapelu. Nebolo to nepríjemné a pohľad z okna bol rovno na upravené hroby, staré náhrobky mestskej šľachty lemujúce múr a množstvo zelene a svetielok najmä na dušičky.
-A - Amálka nie si mimo. Kto len trošku verí na veci medzi nebom a zemou nevystavuje sa dobrovoľne blúdiacim dúšiam počas tehotenstva a šestonedelia na cintorínoch,pohrebiskách a miestach katastrof/ nie všetky duše, sú po dobrých zosnulých...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Teda Kefara,ty si číslo:-} ,ja som si myslela,že smiešnym historkám z prostredia cintorína má blízko len sesternicin trošku uletený manžel,ako profesionálnemu fotografovi pri fotení pohrebu sa podarilo padnúť do vykopanej jamy ...zúčastnení nevedeli,či sa majú smiať alebo plakať...
...a k téme ... aj ja mám rada tiché a pokojné prostredie hrobov...tiež sa v duchu rozprávam s blízkymi,ktorí už nie sú medzi nami...a moja polovička bola zosnulému otcovi "ukázať"vnuka,ktorého sa bohužiaľ nedožil
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Eifelka, mám rada židovské cintoríny. Je tam neuveriteľný pokoj...naposledy som bola na jednom v Prahe...
***...na bosých nohách, v pravej ruke dúha, v ľavej lotosový kvet...***
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ano, mas pravdu.. na ten zidovsky som minuly rok v zime zobrala moju polovicku a zazitok bol fakt silny, ale tam je to este o niecom inom.. stare hroby jeden na druhom a prikryte tou bielou "perinou".. ved posud sama...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak sa tu pri niektorých zážitkoch uškŕňam a spomenula som si na posledné dušičky... Zobrali sme na cintorín aj drobca a môj manžel vraví: "Neviem, kde leží starý Pavúk, poďme pohľadať". Starý Pavúk je prezývka nášho suseda. Lenže čo to je prezývka 2-ročnému nevysvetlíte, a tak náš Luky dôležito vykračoval pomedzi hroby a pri tom si rozprával: "Hľadáme pavúka. Neviem kde je. Neviem-neviem. Tato,našiel si pavúka?" No ja som sa uškŕňala a snažila sa to hľadanie rýchlo skončiť, no Lukášovi sa páčilo a ešte dva týždne rozprával, ako na cintoríne "hľadal starého pavúka". Dúfam, že už zabudol...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Stary Pavuk by mal radost, ze ste ho hladali, ver mi
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Efi, je to úplne normálne, keď sa na cintoríne cítiš uvoľnená a tak trochu preduchovnelá. Svoju babku / maminu mamu / som mala strašne rada, bola to typická starenka, ako sme ju volali. Pochovaná je tu v Bratislave a ja som pracovala kúsok od cintorína. Každú obedňajšiu prestávku som tam chodila a " rozprávala " som sa s ňou. Nemala som to v živote ľahké, mala som dosť ťažké obdobia a starenka ako by mi vždy poradila, aj ja som cítila to pohladenie a mne bolo akosi ľahšie na duši. Aj dnes, keď už to zlé je za mnou a ja som šťastná a spokojná, zájdem za ňou a cítim ako by mi vravela " no dzívča, veď som ti to ríkala " a ja sa v duchu usmejem a poviem jej, že ja viem, že som to cítila
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Eifi, tie vyhlady-fotky su krasne. K cintorinom nemam velmi vztah.
Mozno teraz nebudem mat vasu priazen, ale ja na cintoriny nechodim. Ctim si svojich predkov a casto spominam na mojich starych rodicov.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Unbi, kazdy sme iny, takze to, ze ty na cintoriny nechodis je len a len tvoje rozhodnutie.. ja som svojich starych rodicov nepoznala, len babku z otcovej strany a ked mi moji surodenci rozpravaju ako s nimi dedo hraval sachy, ci sedel pri nich ked hravali na klavir a ja si uvedomim, ze som tam sedela vzdy sama, ze sachy hrat neviem a ze na prazdniny som nemala kam ak nie do vtedy este pionierskeho tabora, ze buchty mi nikto nikdy neupiekol a ze to take vrele vystiskanie nielen od maminy mi nikto neda, tak by som na tom cintorine pri tej sviecke s vyhladom na krajinu v tichu a pohode celkom rada presedela aj par hodin.. nepaci sa mi chodit na cintorin, ked niekto umrie, to je plac a tiesnava a strasnej bolesti vsade naokolo, ale potom, ked sa bolest vyplavi, to co sa zdalo nespravodlive sa zmenilo len a len na tie krasne spomienky, tak mi to ani smutne nepride.. moj stryko povedal svojej zene, ze ked pojde k jeho hrobu, tak nech si pri nom zapali cigaretku, ked uz si ani kavu spolu nemozu dat A tak moja teta nabehne vzdy s balikom davidoff a pekne vyfukne oblacik dymu rozpravajuc sa so strykom
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Eifi, je urcite jeden, ktory Ta moze objat a sachy skuste spolu. Je to sranda.
Mozno to poviem trochu kruto, ale ked si ich nespoznala, aj to bolo na nieco dobre. Nebola by si tolko v taboroch, bola by si ina. Kto vie, kde by nas vietor zaniesol, keby... . Na tom uz velmi nezalezi.
Hlavne si vychutnajme to, co je teraz. Slniecko, jar, pucia stromy... teraz ma napadlo, ze som videl cez vikend ako sa sykorky parili. Boli sme tam sami s Helou a ja hovorim Helenke: "Pozri ako sa tie sykorky pojimaju."
Az raz bude dcerka velka, dostanem za tie moje reci do drzky .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Unbi, ja som rada ako to je, hrozne by som plakala keby som prisla o starych rodicov vediac, co vsetko sme spolu prezili (vies ako to myslim).. a tak teraz sledujem svojho synovca ako dedovi (teda mojmu tatinovi) hovori "dedo zahrajem si sachy?" a potom uz drtia.. moj bracho (teda otec synovca) doma tajne trenuje sachove partie na pc a naposledy ma synovec rozosmial.. nabehol k nasim s knizkou nejakych sachovych tahov s tym, ze ich musi nacvicit a vyskusat a tak poctivo trenovali s dedom.. ked po tyzdni odchadzal, tak mojmu tatinovi hovori "dedo, nech si tu knizku ty, potrebujes ji vic nez ja" a dedo bol vybaveny A vies co Unbi, moja polovicka na sebe nedava moc najavo city a pocity, ale ked stoji pred hrobom jeho deda je vidiet, ze maly krasny vztah, lebo len tam vydrzi stat tak dlho az sa mi obcas zda, ze sa mu lesknu oci.. mozno sa aj jemu zda, ze ho dedo hladi po vlasoch
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Viem...
Pekne si to napisala cele. Vcera som videl suseda ako nasadal vo svojom mundure ciernom na motorku(nie morku) hondu ciernu. Isiel niekam do dialav .
Si dnes daka zasnena...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Som som.. a nielen dnes ale uz peknych par dni... chcela by som na par dni domov a akosi mi to nevychadza, tak som z toho taka zadumana a trosku mi je to luto... tak preto, ale inac pohoda
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Eifi, jasne. Pozri sa na hocico z inej dialky. Hocico = kvetinka. Pozri sa na nu z 2 metrov a potom z dvoch centimetrov. Budes vidiet malickosti, ktore tam pred tym neboli: pelove zrniecka, lupienky maju aj inu farbu ako bielu, maleho chrobacika vo vnutri.
Takto ma to napadlo a tak to aj pisem, mozno je to pre Teba urcene .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Eifi,
nie si ani divna ani nic podobne..... Ja mam rada cintoriny, je tam zvlastne caro, miesto, kde sa mozeme stretnut s ludmi, ktori uz nie su hmotne medzi nami, ale v nasich srdieckach stale ziju....Priznam sa, ze vzdy starkej a starkemu....babicke, deduskovi....aj ujovi alebo moj syn-mladsi-panovi ucitelovi-klavirnemu virtuozovi Stanislavovi Kostrovi-vzdy porozprava...porozpravame, co nas trapi, co nas tesi, co sa stalo, prideme si po radu, co mame robit, kam dalej ist....
AJ teraz v nedelu sme sa zastavili v Ziline na cintorine a boli sme sa porozpravat s manzelovym krstnym otcom-uzasnym clovekom a lekarom-ktory odisiel velmi rychlo, ale stale, stale mu mame co povedat, hoci to bude v piatok uz 5 rokov, co odisiel.....
Mam rada vsetky miesta, kde su uzasni ludia a......vela ich oddychuje prave na cintorine. A ver tomu, ze aj oni vedia, ze sme ich prisli pozriet a teisa sa z nasej pritomnosti