Ako sa resetujem ja :)

Už som to tu mala napísané asi dvakrát a aj tak som to zmazala. U nás keď spomeniem slovo kôň moje nadšenie zdieľa len Maťko. Marek má už z toho koprivku , ale ja sa mu vážne nečudujem. Chudáci rodičia si to odskákali v plnej miere. Dalo im to prácu v dvoch rokoch mi vysvetliť, že kôň sa nezmestí do výťahu, nevie chodiť po schodoch, nemôže bývať na balkóne, ani v kočikárni. Ak som nemohla mať živého koňa, tak som sa kone naučila aspoň kresliť To bolo kriku pre počmáranú tatkovu Pravdu a mamine recepty

Priznávam, mám takú vadu ? - som koňofil
To je to, čo mi vždy vedelo nekonečne dobiť baterky. Keď mám možnosť byť s týmito zvieratkami, tak všetko okolo jednoducho zmizne, a je tu len tu a teraz. Len ja a koník. Nemusím ani jazdiť. Baví ma im načúvať. Byť v ich prítomnosti. Komunikovať s nimi. Všetko je v súlade, harmónii a dokonalej rovnováhe. Nie je to žiadna práca, ale radosť.

A keď nie sú koníky k dispozícii stačí posedieť v tráve s našou Sárkou. Dlhé prechádzky prírodou. Pozorovanie jeleňov, lišiakov. Pohľad na poľujúce mačky, myšiaky, kane, či bzukot včiel v korunách rozkvitnutých čerešní. To je niečo, čo ma dokáže absolútne pohltiť a dostať do rovnováhy.