Ares

Tak sa volal náš miláčik.
Približne pred dvadsiatimi rokmi sa z ničoho nič objavil u nás doma. No, celkom z ničoho nič to nebolo. Niekoľko dní sa potuloval okolo otcovej firmy, a tak sa ho apkovi uľútostilo a zobral ho ku nám domov. To bolo prvý aj posledný raz, čo sa náš Aresko viezol v aute. Mal z toho uzatvoreného priestoru príšerný strach, jedine vtedy, s vidinou lepšej budúcnosti, bol ochotný nechať sa zviesť.

Bol to už dospelák keď sme si ho adoptovali a meno mu dal otec. Napočudovanie si naň veľmi rýchlo zvykol a náš tata sa stal jeho životnou láskou. Nikoho nemal tak rád, ako jeho, ani nášho maličkého Miška, ktorý sa práve učil chodiť a za Aresom bol celý divý.

Prvé dva mesiace bol Ares vzorný pes. Akonáhle však zistil, že má u nás trvalý pobyt, stala za z neho prešibaná potvora, no smrad to bol na pohľadanie. Ten nevinný krásny pohľad, jeho guľatých veľkých orieškových očí, ktorý vždy vybalil na nás, keď niečo vyviedol, by som vám dopriala vidieť. V tomto období si okrem svojho mena, vyslúžil aj dve prezývky. Prvá bola Sergej (podľa Sergeja Bubku), pretože žiadny plot nepredstavoval pre neho prekážku. Druhá prezývka bola Zásobovač.

Moji rodičia bývajú presne oproti obchodu. Vtedy tam boli potraviny. Pekári v tej dobe, pri rozvoze chleba, pečiva, boli zvyknutí nechávať tovar v prepravkách pred, ešte zatvorenou, predajňou. Nuž a náš havko na to po čase prišiel. Keďže náš plot ho nemohol zastaviť, tak si každé ráno zašiel na raňajky a ako správny člen rodiny, vždy nechal aj nám. Moja mama pravidelne platila za chýbajúce položky. Zaujímavé, že väčšinou to bola vianočka. Chalanisko mal mlsný jazýček a vedel, čo sa hodí na raňajky. Mám také menšie podozrenie, že časom na to prišli aj poniektorí spoluobčania, takže mama platila raňajky nielen nám. Takto však náš Aresko donútil Spotrebné družstvo Jednota, aby konečne urobili niečo s hygienou. Museli dobudovať takú skrinku, kde potom pekári ukladali dodaný tovar, kým nedošla predavačka. Ďalšia vec, ktorá sa nám raz prihodila, v súvislosti so zásobovaním, sa stala v jednu letnú sobotu. Mama si poobede zmyslela, že chce robiť akýsi koláč, len jej chýba šľahačka. Obchod pri nás bol samozrejme zatvorený a nebolo toho, kto by išiel do mesta. Tak dobre, nič nebude. Asi o hodinu sme sa však všetci prehýbali od smiechu. Náš Ares odkiaľsi dokvitol a v papuli mal vrecúško so smotanou na šľahanie. Namôjdušu podnes deň netušíme, kde bol na nákup a komu v tú sobotu chýbala smotana.

Spomeniem ešte jeden, posledný, kúsok. To už bol veľmi starý. Bolo to na Silvestra a nocoval nie v otcovej dielni, ale kvôli tomu, aby sa nebál streľby a hluku, v dome na chodbe. Po polnoci, po prípitkoch, som zbehla z obývačky pozrieť dole Aresa. Pozriem na chodbu do pelecha, psa nikde. Volám na neho, nič. Vtom sa mi za chrbtom ozval akýsi divný šramot a otvorili sa dvere na roll-dore. Skoro som dostala infarkt. On vám chudák od strachu zaliezol do skrine a ešte aj zatvoril za sebou.

Už desať rokov sme bez neho, je pekne zahrabaný v záhrade po tujami a my, pri každej rodinnej "sešlosti", radi spomíname na všetko čo postváral.