Hrešiť sa nepatrí - alebo Ako si to potom "vyžrať"

Mne sa tiež poradilo prísť do styku s alkoholom a bolo to blééééé! Raz, jeden jedinký raz!

Robila som vo firme so 7-mimi až 10-timi chlapmi (kedy ako). Príšerne sme nadávali - fakt príšerne. A tak sme zaviedli poplatok 2 Sk za každé hulvátske slovo. Originálne si to poniektorí chceli obísť tým, že začali nadávať po maďarsky a anglicky a tak podobne. Zakročili sme, rozšírili zákaz aj na nadávky cudzojazyčné a korunky sa len tak sypali. No 2 koruny nemali práve výzarnejší efekt na našej náprave, tak sme to zdvihli na 5. To začalo prinášať väčšie úspechy - ak niekto nechá denne stovku v kompótovej fľaške, to už mrzí a dáva si väčší pozor, nie?
Začali sme sa lepšiť, tak sme si občasnejšie nadávky "ocenili" 10-timi korunami, o týždeň-dva 20-timi...
Plus boli majstovstvá sveta v hokeji, čosi sme tipli, celkom dobre sme vyhrali a tak cca s piatimi tisíckami vo vačku sme sa takí poľudštení rozhodli otestovať si naše správanie priamo vo francúzskej reštaurácii!

Začalo to krevetami - teda aspoň u mňa. To bol ale humus! Normálne v tom škrípal piesok! Štrkové predjedlo trepabo niečím zapiť, tak sme v nápojovom lístku objavili Findays - Fínske dni. Vyzeralo aj chutilo to úžasne. Griotka, grepový džús a fínska vodka. Farebné a mňam! Všetkých tých možno 10 - 12 drinkov chutilo nesmierne super! Aj akési Chateau de neviem čo! Šak sme vo francúzskej reštike, tak si dajme! A ani odchlipnutie z kolegovho pivka nie je na zahodenie...

Ješkovi voči, mne bolo zle! Nie som si istá, či sme došli taxíkom, alebo nás priviezol nejaký z kolegov (no to sa mi nechce veriť, lebo sme šli vyslovene žúrovať-kto by sa obetoval). V aute bola ešte sranda neskutočná, ale po vystúpení z neho ma smiech začal prechádzať...

Mala som na sebe taký milý malý modrý kostýmček - minisuknička a sáčko. Došla som domov dakedy po polnoci. Horko - ťažko som sa vydriapala na poschodie, a taká, aká som bola oblečená som sa vyvalila na posteľ. Bola som rada, že ma naši nezahliadli.
Svet sa roztočil, ako na kolotoči. Tá idiotská rada, že ukotvi sa (spusti nohu na zem) je prd platná! Nikdy predtým som neverila, že to fakt takto prebieha s opilcom, chachacha.

Ráno som sa zobudila s treštiacou hlavou v úplne rovnakej polohe, ako som si ľahla - na chrbte a s jednou nohou spustenou na zemi. Vstala som presne tak, ako keď vidíte vo filmoch - skocúrená, pokrkvaná a bez vlastného úsudku - prehodila som si kabelu cez plece a vykročila k autobusovej zastávke.Presne v takom poradí! Dobre vidíte že nevidíte: umyla som sa, učesala a tak podobne...

Bolo mi strašne-strašne! Došuchtala som sa do roboty a sadla sa PC... V tom zadrnčal telefón - v hlave explózia! Po prekonaní šoku som našmátrala tlačidlo na zníženie intenzity vyzváňania a zodvihla: na druhej strane hlas môjho kolegu zo záhrobia: "Vierka, na dnes si beriem dovolenku..." Ja: zahrešenie (veď už bolo po polepšovaní) a následne výčitky, že ja som sa dotrepala z dediny busom a on nevie zbehnúť z najbližšieho sídliska z kopca dole do mesta - nedal sa obmäkčiť...Hajzel!

Po 2 minútach detto - iný kolega. O minútu neskôr prišiel ďalší odvážlivec osobne len oznámiť, že berie dovolenku - gule na to, aby zostal ako ja nemal... Aj ostatok sa potom povyhováral a tak došiel len šéf. Pretlmočila som mu odkazy od chlapcov - že dnes nik nebude v robote a na to si on všimol: "Vierka, neboli ste oblečená včera v tom istom?" Toto jeho skôr konštatovanie ako otázka mi žalúdočné nevoľnosti výrazne zhoršila, lebo som si to uvedomila poriadne až vtedy... Našťastie telefóny boli milosrdné ku mne a nevyzváňali tak, preto som nabrala odvahu, poprosila šéfa o pol dňa dovolenky a na obed z roboty zdúchla - no, nemôžem povedať ako gáfor, lebo to nebolo o rýchlosti. To len skôr moje telo vypadlo z roboty o niečo neskôr ako moja duša. Alebo tá tam v ten deň ani nedorazila?...