ja a upratovanie

Ja a upratovanie... ťažká téma...
Priznám sa bez mučenia, keď sme boli menší, tak nám (mne a bratovi) zvykla mama hovorievať, že nás špina zožerie. Nezožrala. Ale zisťujem, že som sa „pomamila“. Nie som z tých, čo behajú s vysávačom, handrou každý deň. Podľa potreby. T.j. niekedy raz do týždňa... Veď tú najväčšiu špinu stačí pozametať...
Len nechápem jednu vec, že prečo tým chlapom (t.j. môjmu mužovi a synom) nevadí ten bordel okolo nich. T.j. prídu zo školy, roboty – zhodia oblečenie zo seba a sú schopný ho prekračovať, ako keby tam ani nebolo. Mladší synátor nechá v strede chodby motorku. Nikomu to nevadí , všetci ju preskakujú. O malých skladačkách, ktoré mávam zapichnuté v papuči – ani nehovorím... A omrvinky z jedla pod počítačovým stolom? Nie je toho, kto tam jedáva. Mladší má mániu pozerať von oknom. Keď ho upozorním, že nech ho tak nepacká, tak mi väčšinou povie, že on ho utrie. Aby ste mali predstavu – osliní a porozotiera.... Na infarkt.
No a k veľkému upratovaniu. Priznám sa, že to Vianočné som už začala. Minule ma „kopla múza“ , tak som si umyla okná (pred týždňom), umyla kuchynskú linku. Takže základ mám. Detskú obchádzam. Až do Vianoc. Ale nie chystám sa ešte na „zónu bez peňazí“ (snáď nerobím reklamu – ako áno Kami vymaž to), tak už pomaly vyraďujem.