Káva pre otca

Z čias detstva si veľmi dobre pamätám jednu dôležitú činnosť . Môj otec vtedy bol - vlastne dodnes je - vášnivým kávičkárom , takže uvariť pre neho dobrú kávu bola naozaj zodpovedná úloha Bola som rada, že sa občas pritrafila aj mne - malej žabe V tom čase neboli u nás bežne v obchodoch žiadne nescafé , ani prístroje na presso. A on aj tak najviac obľubuje klasického turka – takže základná surovina problémom nebola . Na jeho kávičkovanie bola vyčlenená jeho obľúbená šáločka, do toho sa dala kopcová lyžička (tiež presne tá jedna správna) kávy a už sa mohlo zalievať. Ale to nie len tak ledabolo. Pri varení vody sa musel postrážiť vhodný okamih, keď začali skákať prvé bublinky a potom zaliať presne na trikrát – vtedy sa vraj urobila najlepšia pena. Keďže šálka mala objem ani nie jeden deciliter, tak tie tri razy bol niekedy fakt problém V začiatkoch mojej „zalievacej“ kariéry sa mi občas namiesto tureckej podarila aj japonská káva – keď to vyšplechlo kade-tade , tak bola „okydana“. Servírovanie malo tiež svoje presné pravidlá : na tanierik vedľa šálky bolo treba dať lyžičku, do nej vložiť malú kocku cukru (to ani neviem, či sa dnes ešte dá kúpiť ) alebo jednu tabletku sladidla, odniesť na stôl a potom sa prizerať, ako ju otec s chuťou vypije. Ešte aj dnes, keď k nám príde na návštevu, mu tú kávu rada navarím... .