Pri spomienkach na moje detstvo veľmi čas na hru nebol.Pomáhali sme predovšetkým svojim rodičom s čím sa dalo, na poli,s kravami...vtedy sme na hru ani nepomysleli...a ani peňazí nebolo nazvyš...jaj, to bolo dávno...Ale pri mojich deťoch už to bolo iné. Chcela som im dopriať to, čo som ja nemala a tak o hračky,stavebnice a najmä knihy u nás nebola núdza.Pri kúpe som vždy prihliadala nato, aby sa či už s hračkou, alebo stavebnicou nielen zabavili, ale predovšekým, aby sa niečo nové naučili...hrávali sme sa spolu celá rodina rôzne spoločenské hry (napr.človeče nehnevaj sa), pri ktorých sa naučili prehrávať, aj ked zo začiatku to nebolo jednoduché. Lebo život nie je vždy iba o výhre...Takisto sa pri nich naučili deliť sa s ostatnými a nemyslieť len na seba. Pamäť sme si trénovali pexesom,šachom, dámou...dokázali sme pri tom presedieť celé hodiny. Boli to pekné časy a zároveň si myslím, že to bola dobrá ´´lekcia do života´´. Teraz som už starou mamou, aj ked sa nerada tak nazývam, a so svojou malou vnučkou sa hrám opäť s inými už ´´modernejšími´´, ale aj krajšími hračkami a kockami od výmyslu sveta..som rada, že dcéra odo mňa ´´niečo pochytila´´ a vnučke sa takisto snaží kupovať hračky, nazvem to tak všeobecne, ktoré jej niečo do života dajú...sú farebné, zábavné,poučné, rozvíjajú detskú kreativitu a predstavivosť...medzi ne patrí samozrejme aj LEGO, bez ktorého si už väčšina detí a ani moja vnučka nevie svoj život ani predstaviť. Myslím si, že je to dobrá vec,´´zábava´´ pre malých i veľkých a hodí sa ako darček na každú príležitosť.Je veľká škoda, že my sme také niečo ako deti nepoznali...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
