Let balónom (inak)

...písané dva roky dozadu:

Niekoľko dní dozadu sme oslávili 10. výročie nášho zoznámenia. Každoročne sa ho snažíme poňať čo najoriginálnejšie, deň výročia našej svadby je oproti tomu už len akási chudobná príbuzná. Doposiaľ sme absolvovali let vetroňom, bungee jumping, výstup na vežu, na Kapušianský hrad a podobne. Vždy sa jedná o prepojenie výšky s našim rodným mestom.
Tento rok som prišla s nápadom ja a na prvý pohľad sa zdal super. Veď nie každému sa podarí vidieť rodisko z oblakov s vetrom vo vlasoch.
Šlo o let balónom.

Idea to bola veru krásna. Vznesieme sa k oblohe, pokocháme výhľadom, dáme si bozk pri západe slnka, pristaneme a natešení plný zážitkov a adrenalínu, pôjdeme domov. Romantika ako vyšitá.
Predstavy sa častokrát vymykajú reálu. A keď si niečo vysnívate a naplánujete, poväčšine to vypáli inak. Nebolo tomu inak ani tentokrát.
Samotný let bol úžasný. Vidieť rodné mesto z výšky sa nepritrafí každý deň. Trval však prikrátko.

Prekvapila nás búrka, ktorá sa nám plánovala predviesť v plnej paráde. Nevpustila balón k sebe, čo sme v tej chvíli ocenili, no neskôr nám to dvojnásobne vrátila. Vietor bol príliš silný a vyhliadky na dokonalé pristátie sa každým metrom vytrácali.
„Pokoj, lietam osemnásť rokov a stále som tu“, vtipkoval pilot, no ja som bola natoľko vydesená, že mi bolo jedno, či lieta hoci aj sto rokov, túžila som tam nebyť.
„Pristávame!“
„Tu?“ nestihla som zareagovať a už sa to dialo.
Museli sme okamžite pristáť tam, kde sme sa práve nachádzali. V poli, vo vysokom trávnatom poraste, pod hradom. Keby som len tušila, čo prežijem, do balóna ma nikto nikdy nedostane!
Vysoká rýchlosť spôsobila niekoľkonásobný odraz od zeme a to už bolo moje srdce na dne koša. Pochytil ma strach. Zimomravý strach. Odrazu som si uvedomila zvláštne ticho. Nič, len šumiaca tráva a šumiaca krv v mojej hlave.
Nikto nevydal ani hláska. Človek by očakával krik, stonanie alebo aspoň nejaké jojknutie. Nič. Rešpekt to zrejme nepovolil žiadnemu z nás. Samej mi bolo čudné, prečo si to v danej chvíli uvedomujem.
Hlavná časť pristávania bola oveľa hrôzostrašnejšia, v duchu som prosíkala, nech sa to skončí. Balón sa už nemienil vrátiť do vzduchu, prevrátil sa do trávy a vo veľkej rýchlosti nás ťahal asi sto metrov. Nekontrolovateľná situácia, kedy sa márne snažíte udržať telo v akejkoľvek bezpečnej polohe, no v danej chvíli ani len netušíte, čo je bezpečné. Ku koncu toho celého ma z koša aj tak vyšľahlo a ja som sa dotlčená ocitla zaborená v blate.
To by mi neprekážalo, keby som nepostrehla zraneného MM. Nebolo mi všetko jedno!
Sprvu sa zdalo, že to skončilo v celku dobre. Nad niekoľkými modrinami a odreninami mávnete rukou. Ale keď po pár dňoch začal MM krívať a robilo mu problém vstať z postele, začala som mať obavy. Potvrdila ich magnetická rezonancia. Kúsok platničky tlačí na miechu a to spôsobuje zníženú ohybnosť. Keď padlo slovo operácia, celá som sa rozklepala. Našťastie nebola potrebná, nateraz to vyriešili infúzie a pokoj na lôžku, ale na prudké pohyby, dvíhanie ťažkých vecí, či aktívny šport, môže zabudnúť. Nanajvýš tak Pilates, ten sa odporúča.
Dodnes ma trápia výčitky. Let bol môj nápad, trvala som na ňom, MM ním nebol taký nadšený. Kvôli môjmu hlúpemu nápadu teraz trpí, musí sa vzdať milovaného hokeja, hrozí operácia...
Čo ma to napadlo? Predsa len, už nemáme dvadsať, nie sme nezničiteľní a máme nejakú zodpovednosť. Väčšinou sme už po skončení jednej akcie mali predstavu, čo asi spáchame o rok. Tentokrát nemal ani jeden z nás odvahu následujúci rok čo i len spomenúť. Bolo to znamenie a máme sa držať pri zemi? Tak či onak, bolesť chrbtice nie je najlepšou víziou do budúcnosti a pri povolaní MM to nie je ani prípustné.
V živote som nič neľutovala, nechcela vrátiť čas, ale v tomto prípade by som urobila výnimku. Ak by bola možnosť zmeniť to, urobila by som to. To však nejde.

....návrat po istom čase - dnes viem,že nič sa nedeje len tak.Náhody neexistujú. Všetko má svoju príčinu a každú etapu života by sme mali brať s rešpektom a vyťažiť z nej pozitíva, novú silu, ďalší rozmer...
O tom, ako nás ovplyvnila manželova choroba (chrbtica+silný zápal, reuma) a čo sme vďaka nej získali, niekedy nabudúce. Krásnu jar!