Za hranice to bolo doslova- do Brna. Už dávno sme sa s kamoškami tiež mamami dohadovali, že by bolo načase spraviť si dámsku jazdu. Od internátnych čias už ubehlo slušných 10 rokov a my bývame každá v inej časti Slovenska. A byť spolu sa nám podarí naozaj veeeľmi málo aj to väčšinou tak po telefóne.
Raz, niekedy v auguste som dostala 3 voľné vstupenky na záhradnícky veľtrh do Brna. Tak som si ich odložila, že: „Hmm, to by bolo fajn sa tam ísť mrknúť.“ A viac som to neriešila.
Až raz mi volá jedna z mojich kamošiek, že budúci víkend mám voľný a už by som strašne potrebovala niekde vypadnúť. A ja som si zrazu spomenula na tie voľné vstupenky- termín sa zhodoval. No jasné, ide sa! Dali sme sa tri do partie, moja skvelá svokra nám ešte vybavila nocľah u svojej tety v dedinke hneď pri Brne. Naši úžasní manželia si vzali na starosť deti.
V deň D sme sa nažhavené vydali na cestu. Navigácia naprogramovaná... Jeden problémik sa vlúdil po ceste- navigácia síce navigovala dobre, len Pezinská baba bola uzavretá. Tak sme si poobzerali dedinky v okolí Pezinka a potom po diaľnici šup do ČR.
Brnenské výstavisko sme našli už bez problémov. A potom sme sa kochali na všelijakých rastlinkách, kvetinkách, stromčekoch ... Nebola to nejaká obrovská výstava, ale aspoň nám zostal čas aj na návštevu Špilberku. Prešli sme sa nádherným parkom, pokochali sme sa vyhliadkou na Brno, stihli sme aj letecky pozrieť expozície v hrade, nakoľko sa blížila záverečná.
Pomotali sme sa ešte brnenskými uličkami , dali sme si večeru a vydali sme sa hľadať, kde býva teta. Navigácia navigovala, vedeli sme, že teta býva oproti mlynu. Mlyn sme obišli a navigácia, že o sto metrov ste v cieli. Tak sme išli a navigácia, že o 5 metrov ste v cieli. Len smola, že sme stáli na konci cesty a pred nami len veľká tma. Najbližší dom vyzeral úplne opustene...
Tak sme to zvrtli, že sa opýtame kde teta býva. Zastavili sme pri jednej milej panej a ja som si uvedomila, že viem, že teta sa volá Hana, ale priezvisko....??? Milá pani nám povedala, že aj tuto dolu býva nejaká pani Hana. A tá už asi niečo tušila, čakala nás pred domom- bolo to asi o 20 metrov ďalej.
Šťastlivo sme teda dorazili k tete Hane, ktorá nás prichýlila, úžasne sa o nás postarala. Ráno nám nachystala raňajky aj s kakaom a ešte nám aj nabalila na cestu, lebo sme sa rozhodli, že pôjdeme aj do Moravského krasu pozrieť priepasť Macochu a Punkevní jaskyňu. Vraj: „Jen si vemte, holky, kdyby vás v tí jeskyni zapomněli!“
Prežili sme ďalší skvelý deň. Opisovanie pocitov z Macochy a z jaskyne by ešte bolo na dlho. Bol to ale naozaj parádny víkend, o ktorom som týždeň pred tým ani nesnívala.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
