Odtál - potál

Lásku k zvieratám mám zdedenú – po mojej omame (babke z otcovej strany). Tá bola, na veľké zdesenie a neľúbosť mojej mamy, úplne totálne bezkonkurenčný záchranca zatúlaných, zranených a inak handicapovaných zvieratiek. Podľa toho, čo mi rozprával ocino, bola taká vždy – už keď on bol chlapec, mávali doma všetko možné zverstvo od výmyslu sveta – raz dokonca aj ježicu s malými ježúratami. Nepamätám si už, prečo skončila u nich v „dočasnom útulku“, pamätám si len – vraj boli úplne zúfalo blchavé. Kto by to o takom milom tvorčekovi ako je ježko povedal?
Inak – to, čo si musela „preskákať“ moja mama je jedným z dobrých príkladov, prečo je pred svadbou dobré poznať aj rodinu nastávajúceho – keby vedela, čo ju s budúcou svokrou a jej zveromilstvom čaká, ... Nuž, ale, čo sa stalo, to sa neodstane a ak moja mama chcela mať z omamy opatrovateľku pre mňa, musela sa voľky nevoľky zmieriť s tým, že sa u nás doma čas od času vyskytlo aj nejaké to zvieratko. Zajačika, ktorého mi omama doniesla k Veľkej noci ešte ako tak akceptovala, mal svoj pelech na oooobrovitánskej terase, ktorá bola súčasťou nášho bytu (tak ako ju mám v pamäti sa mi zdá, že bola pomaly väčšia ako byt samotný, ten bol totiž iba 1-izbový) – ale to len dovtedy, kým jednej noci neutiekol zo svojej klietky a nevyšantil sa na mamkiných muškátoch. Nechcem si ani náhodou spomenúť, kde sa podel, obávam sa však, že to bol pekáč v našej kuchyni. Milosrdné zabúdanie ....
Horšie to bolo s holubmi, pre ktoré mala omama akúsi slabosť a podchvíľou našla nejakého chudáka s poraneným krídlom a keď nebol ranený, tak jednoducho priniesla aj zdravého. Ak by si niekto prezeral moje fotky z ranej mladosti, tak by bol presvedčený, že som vyrastala v rodine chovateľa holubov – snáď na každej druhej je aj nejaký ten hrkútač. Nepomohli ani mamine argumenty, že sú to dobre známi roznášači tubery .... Jediné čo pomáhalo – nechať „omylom“ otvorené okno ....
Tieto prvé roky asi zanechali na mojej mame také „trvalé stopy“, že nech som neskôr naliehala akokoľvek intenzívne, nepodľahla môjmu naliehaniu a trvalo skutočne dlho, kým sa v našej domácnosti opäť objavil nejaký živý predstaviteľ zvieracej ríše – andulka Fero. „Odslúžil“ si u nás dlhých 12 rokov, býval v klietke, ktorá nikdy nebola zatvorená, hoci si čas od času polietal po byte, väčšinou bol tam a vôbec nemal snahu niekde „uprchnúť“. Keď sa jeho dni chýlili ku koncu (a ja som práve bola odcestovaná), zoslabnutý tak, že už sa nevládal udržať na bidielku, počkal kým prídem, zaštebotal mi čosi na rozlúčku a odišiel.
Na rebríčku mojich zvieracích túžob bol vždy najvyššie pes – toho som sa dočkala až ako dospelá a bohužiaľ to nebolo veľmi na dlho. Tak som si tento „nedostatok“ kompenzovala tým, že som sa vytešovala z psíkov našich kamarátov a známych, ktorí boli u nás doma aj na chate vždy vítaní. Ale – vždy to malo svoje hranice. Psie návštevy sa museli naučiť, že hoci sa s nimi budem maznať, blázniť – nesmú ma oblizovať! Rovnako – pritúliť sa ku mne, keď sedím v kresle – úplná špica – ale „nasáčkovať sa mi do postele, to už nie! No a keď ja nejdem vyjedať granule zo psej misky, nevidím žiadny dôvod, prečo by mal hafan oblizovať môj tanier – teda nielen môj konkrétne, ale vo všeobecnosti akýkoľvek riad, ktorý je určený nám ľuďom. Možno mi budú psíčkari oponovať, že čo je na tom – zažila som aj na vlastnej koži jednu dosť turbulentnú debatu, keď (podotýkam v uzavretej spoločnosti, kde sme sa všetci dobre poznali) sa majiteľka psíka podelila so svojim miláčikom o rezeň v reštaurácii – najprv si dala ona a potom pekne položila tanier na zem, aby „dunčo dorazil“, čo ona nevládala a samozrejme, vyvolalo to nevoľu a pohoršenie u spolustolujúcich. Úprimne – mne sa tiež nepáčila predstava, že na druhý deň by som to mohla byť práve ja, čo dostanem obed na tanieri, ktorý včera oblizoval Boni – napriek tomu, že som veľmi dobre vedela, že Boni je pes čistotný a ten tanier bol umytý .... Jednoducho – aj v láske ku zvieratám – odtál-potál ....