Rosamunde šuvix

Taaaak už tu jeden blog na tému "láska na prvý pohľad" máme, tak sa pridám aj ja so svojim zážitkom, hoci najprv som to zavrhla ako príliš presladený román z červenej knižnice.
Nebolo to ani tak dávno, asi dva roky dozadu. Tesne po tom, ako som sa rozhodla vrátiť z ďalekej stovežatej do môjho malého zatuchnutého mestečka - tak som ho vnímala do doby, kým som si nesplnila svoj pubertálny sen a nevypadla z domu. Rýchlo po odchode mi ale došlo, že doma je predsa len doma a veľké mesto s príliš veľa ľuďmi a príliš veľa zvláštnymi indivíduami na meter štvorcový mi nerobí dobre.Treba podotknúť, že hoci som pomerne mladá, s návratom domov som zahodila myšlienku na "toho jedného" - niesla som v sebe zakódované ešte z gymnaziálnych čias, že doma nemám šancu si nikoho nájsť, lebo "tam nikto schopný nežije, a kto žil, dávno sa odsťahoval". A vlastne po svete som behala s márnou túžbou nájsť toho jedného, ON-a. Šance som sa vzdala po x-tom pokuse jedného z mladých, šikovných, inteligentných a vtipných na vzťah so mnou. Tvrdohlavo som o každom tvrdila, že to nie je ON, a moja sestra len hlavou krútila, pretože veľa z nich vyzeralo ako princovia na bielom koni. ...Ale nie pre mňa.
A tak som sa vrátila na rodnú hrudu a lízala si rany z veľkého mesta pekne v teplúčku, radujúc sa z pocitu domova a zároveň sa ľutujúc, že zo mňa rastie stará dievka, kým som sa nenabažila sestry a rodičov a nezačala som pociťovať deficit priateľov. Keďže som bola z domu preč dlho, všetci moji dávni kamaráti boli tatam - v ďalekom svete, kam ich srdce ťahalo, alebo ešte užívali všemožne predĺženého študentského života, takže som doma okrem rodiny prakticky nikoho nepoznala.
Poviem vám, bol to dosť blbý pocit, chodiť na kávičku len tak sama. Ľudia si ma obzerali (našťastie ma nikto nespoznával, takže som sa načas vyhla ohováraniu "že aká zúfalka to už je?") a tak som si brávala so sebou tučnú knihu a tvárila som sa, že zaujato čítam, pozorujúc pri tom ľudí, ktorí by mohli byť adeptami na nových kamarátov. Zoznamujem sa veľmi nerada, vo väčšej skupine ľudí sedím ako pena s prekríženými rukami pred sebou, takže si viete predstaviť, že ma čakala neľahká úloha.
Čo sa ale nestalo, na jednej z takýchto osamelých kávičiek som stretla svojho bývalého učiteľa angličtiny (bol len o pár rokov starší), takže som sa ho chytila ako topiaci sa slamky a pasovala ho za svojho sprievodcu po obyvateľoch mesta. Strávili sme veľa večerov fajčiac na verande kaviarne, kým mi môj nový kamarát vysvetľoval, kto je kto, čo robí a s kým má čo do činenia. Keďže tento môj kamarát bol rovnaký introvert ako ja, zľutoval sa nado mnou a medzi svojich priateľov ma priviedol až po dlhých niekoľkovečerových vysvetľovačkách spoza okna kaviarne
A keď mu došli nervy, zobral ma sadnúť si k nim a vtedy som pri predstavovaní zbadala muža, ktorý pri vysvetľovačkách nebol. A bolo. Bol to ON Pozrela som sa mu do očí, kým sa tam krčil uzimený nad čajom a bolo mi to jasné. No... lenže čo potom? ON sa na mňa len neutrálne usmial a viac si ma nevšímal.
Po dôkladnom sondovaní, či nemá žienku/priateľku domácu (nemal), a aké psychické vady a úchylky má (fyzické som omrkla zbežným pohľadom- aj keď cez šaty nevidno všetko ) som sa rozhodla zaútočiť, keďže ON sa tváril, že nič, že je muzikant. No a to trvaloooo hádam sto rokov, až som mu musela takmer polopatisticky predostrieť svoju žiadosť o bližšie priateľstvo. A kedy mu to došlo? Na lavičke pri jazere, kde sme asi dve hodiny sedeli v desať stupňov chladnom predletnom večere, v krátkych rukávoch trasúc sa od zimy, keď som ho hypnotizovala pohľadom a modlila sa, aby ma už KONEČNE pobozkal, lebo ho asi zbijem
Odvtedy sme spolu, išlo to rýchlo, pretože ja som vedela od začiatku, že to je ON, a JEMU síce trvalo dlhšie, kým pochopil, že ja som ONA, ale výsledok sa dostavil a teraz si žijeme šťastne, dúfam že kým nepomrieme, čo dúfam bude tak za 60 rokov