Tisícsto dní s Naničmamou

Pozrela som si – chystajúc sa písať o mne a Naničmame – svoju „históriu“ a hneď mi to udrelo do očí – tri roky aj niečo, prerátané na dni dávali onú v nadpise spomínanú cifru a asociácia bola hotová .... ako tak často, nechala som sa inšpirovať názvom filmu, knihy, pesničky – tentokrát konkrétne historickým filmom Tisíc dní s Annou.
Paralel medzi filmovým vzťahom Henricha VIII a Anny Boleynovej a tým mojim vzťahom k Naničmame nebude veľa – pamätám si, ako Henrich bilancoval: 300 dní, ktoré som ju miloval, 300 dní, ktoré som ju nenávidel, ..... Jedna tu ale je celkom iste – Naničmamu som objavila znenazdajky, hľadajúc niečo iné; rovnako ako Henrich svoju Annu a rovnako ako on som bola hneď na prvý pohľad tým najpozitívnejším spôsobom omráčená.
Anna Henricha očarila svojou bezprostrednosťou, dalo by sa povedať až drzosťou – mňa Naničmama tou úžasnou dávkou nadsádzky, recesie, ktorá na mňa sálala z názvu stránky ... rozdiel je v tom, že u mňa to bola láska trvalá a verím, že tragický koniec sa konať nebude

Nehrozilo slušne a ticho čakať, čítať, miestne zvyky pozorovať, prsty ma svrbeli od prvého blogu čo som si prečítala takým neuveriteľným spôsobom, že som vhupla rovnými nohami do písania komentárov a čoskoro na to aj prvých vlastných príspevkov ....
Po chvíli mi už takáto forma komunikácie bola málo a hoci sa identita ostatných naničmám dala odhaliť podľa fotiek, túžba „zhmotniť“ tie obrázky do 3D formy bola veľká – stretnutie na Boci bolo pre mňa veľkou skúškou odvahy, lebo nadväzovanie nových kontaktov bolo pre mňa už od najútlejšieho detstva dooosť veľkým problémom – tak som sa s Naničmamou vydala na cestu prekonávania svojich slabých stránok ....
Naničmama mi ale umožnila realizovať aj tie svoje silné stránky – keď sa totiž už raz niekde udomácnim, tak nie som k udržaniu – s Naničmamkou som mohla predviesť svoj talent herecký, organizačný, jazykový a s Artmammkou aj remeselno-umelecký – dokonca som to dotiahla aj na lektorovanie....
Naničmama a jej pridružené stránky – priznám, básničky, tortičky, medovníčky a záhradky navštevujem skutočne iba sporadicky – zmenili pre mňa aj mapu Slovenska – „Horná Dolná“ už nie je pre mňa iba Bohom zabudnutá dedinka, ale krásny sveta kút, kde žije Anička Pagáčovie, alebo Betka Mrkvičkovie – Slovensko je zrazu plné žienok, na ktoré je spoľah, ktoré pomôžu, poradia, poláskajú.... niet už na mape Slovenska bielych miest, kde by som musela napísať ono historické „hic sunt leones“
Naničmamka ma naučila aj charite – mnohé z vás mi iste dajú za pravdu, že to nie je vždy ľahké, často by sme aj chceli, ale nevieme tak celkom ako – a tu zrazu, ani som nevedela ako a bola som Svetluškou ...
Jediné, čo má v súvislosti s Naničmamou mierne negatívny nádych je skutočnosť, že kvôli nej mám stále menej a menej času – stále sa niečo deje, či sú to veľké zrazy, či len menšie lokálne akcie, či je to swap – výmena na Artmame alebo súťaž na Naničmame, ja som ako ten chrobák Truhlík, všade sa musím natlačiť ... a potom neviem kam z konopí
Prežila som za tie 3+ roky veľa – veľa som získala a verím, že som aj veľa rozdala - takých bolo mojich tisícsto dní s Naničmamou - a každý jeden som si užila...