Trojruža

Darčeky a MM – to je téma, ktorá výsostne k sebe ide a zároveň aj nejde. Nie veľmi rád ich dáva a nie veľmi rád ich dostáva, ale keď už, tak to stojí za to. O originalite preto už ani nehovorím, celý MM je jeden originál „na pohľadanie“. Dalo by sa preto povedať, že práve on je mojím najoriginálnejším darčekom – narodeninovým. Jeho prvý významnejší počin po tom, čo pre rokmi u nás nastúpil do práce bola totiž práve účasť na mojej narodeninovej oslave. Práve tam sme zistili, že sa okolo seba motáme už približne polovicu svojho dovtedajšieho života bez toho, aby sme jeden druhého nejako zaregistrovali.
Slovo dalo slovo, o dva roky na to sme už boli manželia a zhodou okolností to celé vyšlo tak, že moje meniny, naša svadba a moje narodeniny padli do rozpätia 7 dní. Takže dôvodov na oslavu bolo hneď niekoľko. Z takých či onakých dôvodov, ktoré nijako nie sú podstatné pre pointu tohto príbehu sme v inkriminovanom čase (ešte, alebo skôr už zase) nebývali spolu. Každú nedeľu večer chodil s partiou kamarátov hrávať futbal do školskej telocvične, ktorá bola hneď za naším domom, tak sme sa dohodli, že po futbale príde a všetko to pekne spolu oslávime. Nachystala som pohostenie a čakala som, kedy dorazí. Keď nadišiel ten moment, miesto toho aby vošiel dnu, tak ma ťahá, že poď von, sú tu aj chalani, chcú nám aj oni zablahoželať. Ja reku, ale mám tu nachystané ..... Nevadí, veď to zober so sebou!
A tak sme pekne krásne schytili pripravené obložené misy, fľaše a poďho von za barák. Tam už čakala partia, inak banda zlatých chalanov, z ktorých som väčšinu poznala ešte zo ZDŠ-kárskych čias. Posadali sme si na obrubník ako lastovičky na dráty a misa aj s fľašou medzi nami veselo kolovala. No keď sa tak dnes nad tým zamyslím, musel byť na nás skvelý pohľad.
V určitej chvíli som si všimla, že MM sa niekde vyparil. Kým som stihla v hlave prebrať kam, tak bol naspäť a čosi mi podáva. Vraj, nejak som nestihol kúpiť ti kvety – a spoza chrbta vytiahol trojružu (ktorú niekde kúsok ďalej ufikol spred susedného činžiaku). Romantika na n-tú, to viete, vydatá pár dní aj s cestou, doma byt kytíc od gratulantov, ďalšia honosná kytica by ma nedokázala nijak ohúriť a tak tá jedna halúzka s tromi púčikmi mi pripadala ako ten najkrajší darček.
Ako sa vytrácali dobroty z misy, tak sa pomaly začali vytrácať aj naši „hostia“, tak som sa rozhodla, že to zabalím, rozlúčila som sa aj s drahým, zbalila prázdny tanier i fľašu, opatrne vzala kvietok a odobrala som sa domov.
Nechcela som nikoho rušiť a tak som vošla dnu potme, potme som všetko poodkladala a potme som aj ružičku do vázičky uložila, na kuchynský stôl postavila, nech hneď ráno aj naši vidia, akú krásnu trojružu som dostala.
Na druhý deň ráno ma mama víta v kuchyni s počudovaním – to prečo tu máš vo váze tie šípky? Aké šípky, to je moja trojruža?!? Pozriem – a smiechu som sa veru nezdržala – fakt to boli šípky – obrovskééé – také, že potme, keď je každá mačka čierna vôbec nebol problém spliesť si ich s ružovými púčikmi. No čo už, jediná škoda, že sa nedali vylisovať, inak by som ich určite mala až dodnes. Takto mám len jednu krásnu spomienku na jeden skutočne originálny darček (a nie že by bol jediný v našom štvrťstoročnom vzťahu).