Upratova - NIÉÉÉ!!!!!!!!

Takto nejako asi rezonuje toto slovíčko v hlavách drvivej väčšiny -násťročných. So mnou to veru nebolo inak. Napriek tomu, nie všetky moje spomienky na túto povinnú aktivitu sú ponuré či nedajbože vyslovene zlé.
Do domácich prác som bola aktívne zapojená len čo som dorástla do výšky rúčky od metly a ako bolo kedysi dobrým zvykom, väčšinou sa tieto aktivity realizovali v sobotu. Predstava mojej mamy bola taká, že by to všetko malo byť hotové, kým rodina zasadne k obedu. Keďže však moja predstava nebolo s tou jej celkom totožná, došlo občas aj na určité obmedzenia osobných slobôd. Tieto však boli iba dočasné, keďže sa skoro ukázalo, že počúvanie relácií ako Banskobystrický sobotník a Rozhlalsová hra pre mládež malo vysoko pozitívny vplyv na moju produktivitu. Tak sa vlastne všetky moje upratovacie aktivity presunuli do tohto časového úseku a verte alebo nie, ani som nevedela ako, robota bola spravená. Jediná výnimka - robota, ktorú som robila zásadne pred obedom bolo prášenie kobercov - to bolo totiž treba robiť vonku a v tom čase sa nám o walkmanoch či mp3-kách ani nesnívalo a tak ak som nechcela prísť o svoje obľúbené relácie, voľky nevoľky som musela prášiť čím skôr.
Druhá kategória vyslovene obľúbených upratovacích prác bola - čuduj sa svete - vianočné upratovanie. A nebolo to iba prísľubom blížiacich sa sviatkov a očakávaných darčekov, čo vianočnému upratovaniu dodávalo zvláštnu príchuť. Robilo sa mnoho aktivít, ktoré sa nerobili bežne a kým som nebola vo veku, že som sa do nich musela aktívne zapájať, tak boli celkom zábavné. Napríklad také parkety - v tých dobách sa pulírovali niečím, čo sa nazývalo Tekutá drátenka, keď to celé zaschlo, bolo to treba vyleštiť. To si ma tatko či mamka zvykli posadiť na nejakú dostatočne veľkú a dostatočne mäkkú handru a ťahali ma hore-dole po parketách a moje pozadíčko tlačiace na handru ich leštilo. Zaujímavou aktivitou bolo aj prášenie kobercov a epied - prašáky boli iba dva, prášenia chtivých podstatne viac, a tak keď ste si už jeden chytili, chceli ste si ho aj udržať. Tak kým tatko kmital medzi bytom a prašiakom, ja som tam ostávala sedieť a "držala som pozíciu". Samozrejme, nebola som sama, na tom druhom prašáku tiež nejaké dietko zo susedstva držalo pozíciu svojmu rodičovi a ďalší boli v pozícii "nezavěšujte, ste v pořadí". Ak sme mali to šťastie (a zväčša sme ho mali), že bolo nasnežené, tak sme popri tom čakaní stíhali aj nejakú tú guľovačku. A propo - sneh a prášenie kobercov - tiež aktivita, na ktorú som bola z detstva zvyknutá a dnes ju už až tak veľmi nevidno. Len čo napadala dostatočná vrstva snehu, vyrojili sa z celého paneláku ľudkovia s kobercami, vyrolovali ich a trepali do nich, čo sa len dalo. Účinná a lacná metóda čistenia kobercov a určite ekologickejšia ako tepovanie .
Najviac mi je ale ľúto za takou akousi "spolupatričnosťou", ktorá pri upratovaní vládla u nás doma, robili sme vždy všetci traja spolu a prakticky naraz, každý to svoje. Moje decká dnes majú tiež každý svoje "rajóny" (aj ja, samozrejme) - ale robí si to každý vtedy, keď sa mu to práve hodí ...