Úspech...?

Tak tu dumám nad touto témou už pár dní - vlastne odkedy Kamila vyhlásila súťaž.
Som úspešná - nie som? Neviem. Neviem, či som úspešná v očiach iných. Neviem, či som úspešná vo všeobecnom merítku.
Čím sa meria úspech? Postavením,? Majetkom? Váženosťou?
Ako dieťa som nemala nejaké vyhranené ciele. Bavilo ma všeličo, chodila som na rôzne krúžky, dlhé roky som aktívne športovala., chodila do jazykovej...
Vždy bol okolo mňa húf kamarátok, v škole, aj na tréningoch.
Chcela som byť všeličím – dosť dlho ma držala predstava, že budem lekárka. Potom som chcela študovať jazyky, potom som chcela byť učiteľkou...
Vždy, určite súhrou rôznych okolností v mojom živote, som bola dosť súcitná. Zaoberala som sa v duchu pocitmi druhých, ich trápeniami (ktoré boli trápeniami možno len v mojich očiach...), cítila som potrebu počúvať a pomáhať. Všetko to však bolo intuitívne, bez nejakých zrelých úvah o svojej budúcnosti.
Nebola som cieľavedomá, ešte pri maturite som brala školu dosť naľahko, čo bude ďalej, som veľmi neriešila. A keď ma neprijali na výšku – no čo, idem pracovať, svet gombička.
Realita ma postavila pred niekoľko vážnych životných rozhodnutí. Každé rozhodnutie ovplyvnilo môj ďalší život. Prežila som pád na dno ľudskej duše, pocity beznádeje, zradu, obrovské sklamanie, zároveň som dostala možnosť pocítiť silu lásky mojej rodiny – mojich rodičov a sestry.
Všetko prežité ma formovalo, otváralo mi oči a zároveň ma posúvalo ďalej.
Pracovala som v škole ako vychovávateľka a prežívala osudy so „svojimi“ deťmi. Potrebovala som riešiť tie, ktoré to doma nemali „ružové“, tie, ktoré mali problematické správanie, tie, ktoré boli zakríknuté...
Toto všetko, spolu s inými, pre mňa zásadnými okolnosťami, ma priviedlo znova k štúdiu. Po štyroch rokoch praxe ma prijali na vysokú školu. Tu som opäť zažívala študentskú „bezstarostnosť“, zároveň som však v sebe objavila novú vlastnosť – potrebu byť dobrá študentka. Záležalo mi na každej známke – nie žeby som poctivo chodila na všetky prednášky, nie žeby som sa celé dni drvila, ale prišlo skúškové a moja ješitnosť mala zelenú.
Vysokú školu som skončila s červeným diplomom. Mám ten pocit rada. Považujem to za svoj veľký úspech.
Ešte počas vysokej školy som prestala fajčiť. Aj to považujem za svoj veľký úspech.
V poslednom roku VŠ som spoznala môjho manžela. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, aká to bola pre mňa výhra.
Po VŠ som začala pracovať tam, kde pracujem dodnes. Mám prácu, ktorá môj život napĺňa, v ktorej realizujem svoju potrebu pomáhať a cítiť s druhými.
Mám dve nádherné, zdravé deti. Môj najväčší úspech.
Dospela som. Dokázala som prijať samu seba. Trvalo to síce veľmi dlho a cesta k tomuto poznaniu bola často veľmi bolestná. Začínam sa mať rada.
Ak môžem toto považovať za úspech, tak áno. Som úspešná.