Tak ochechulky moje, už sa to blíži a verím, že ste to všetko zvádli. U nás doma všetko v pohode, kapor ozdobený, koláčiky obalené, darčeky upečené, šalát zabalený, stromček naložený v mlieku...šecko je jak má byť..no a že vraj to bez stresu a bez straty zdravého rozumu nejde... veľká noc môže začať..tadáááááá
Uzite si to....vaša ochechula
Mamamata napisala konecne blog pre mna...nikto mi nekaze rajbat byt a ani nestresuje zo svojej domacnosti..jaj tam som sa citila dobre.
Ja som vytiahla a oprasila od prachu vianocnu vyzdobu..na okna som slinami nalepila zlate snehove vlocky, starostlivo som si vybrala kam ich nacapim, ked som nasla mastny flak na okne, schuti som to tam pricapla. V okne mame svietnik a vzdy ho zabudnem zazat a ked si vecer spomeniem, tak uz idem spat...no co setrime elektrickou energiou.
...tá mrcha nostalgia. Asi to bude tým počasím. Hmlisto a mrholí, omrzli mi uši a ladili pekne k mojim červeným náušniciam. Cesty sú plné, lebo všetci sú narvaní v hypermarketoch a zháňajú nepotrebné veci. Neviem si pomôcť, ale nejak mi nesedí ta komercionalizácia vianoc a všetkého.
Dnes mi ide karta... ale tym opačným smerom. O piatej mi poskákala naša sfyna pásikáta po hlave, keď sa mi ešte chcelo spať. Cestou do práce som si zabudla desiatu (katastrofa ), pod oknami sme našli naše prádlo zo šnúry, tak sme sa vrátili domov, tým pádom chalani nestihli autobus.
...má dva rôčky, blond vlásky a modré očka. Pusa jej ide ako verklík a keď hrá hudba, krúti zadkom a smeje sa. Vyškriabe sa na ruky, rozpráva, poukazuje hračky a keď ju chcem objať, tak sa hanbí a vyšmykne sa preč. Dlhé blonďavé vlásky má jemné ako hodváb a neposlušne jej lietajú okolo hlávky. Noštek ako gombička, pokrčený keď sa jej niečo nepáči... ukazuje na hračke supermana - hlavitka, jučičky, noďičky... pozrie na mňa, uškrnie sa potvora, ukáže supermanovi medzi nohy a zahlási - šušulka!!! Smejem sa tak, až mi skoro z nosa dačo vybehlo a ona sa hihúňa so mnou.
Keby som vedela, že navždy odídeš.....
....viac by som počúvala, čo hovoríš....
...bála by som sa o teba ešte viac...
...viac by som sa starala o to, čo cítiš...
..keby som vedela, že odídeš a už sa nevrátiš.. viac by som ťa objímala..
...keby som to vedela, spravím ti ten obed, čo som ti sľúbila a dala som prednosť inému...
Tentokrát to bude krátka story. Lebo Zitkin príbeh by ste nedokázali čítať... predstavte si všetko to vás bolí na duši, všetko to, čo by vás ranilo, všetko pre čo by ste chceli radšej umrieť...to je Zitkin príbeh. Nepoviem detaily, Zitka ich nehovorí hocikomu ale dovoľte mi ju predstaviť cez jej dielka: http://www.sietovka.sk/?p=153
Túto vetu si zrejme uvedomuje človek vtedy, keď starne. Povie si to z rovnakým povzdychom aký sa mu vyderie z úst, keď si uvedomí, ako mu roky ubiehajú a tvár v zrkadle má oveľa viac vrások.
O piatej mi poskákala naša sfyna pásikáta po hlave, keď sa mi ešte chcelo spať. Cestou do práce som si zabudla desiatu (katastrofa
), pod oknami sme našli naše prádlo zo šnúry, tak sme sa vrátili domov, tým pádom chalani nestihli autobus.
