Moje prvé zamestnanie

Bolo to veľmi pekné obdobie. Bola som dospelá, zarobila som si na seba, mohla som sa obliecť podľa svojich predstáv, kúpila som si výbavu, bola som na dvoch dovolenkách a konečne som mohla pomôcť aj mame. Veľmi rada si na to spomínam. Robila som odború referentku. Mala som šéfa, jednu kolegyňu, niekoľko kolegov-inžinierov a ostatní boli všetko muži-robotníci. Spolu nás bolo tuším cez 60.

Môj šéfko bol drobný, ryšavý chlapík Kto ho poznal, každý ma ľutoval, že je mojím šéfom. On totiž vo všetkom videl sex. Kade chodil, všade o tom rozprával a sám sa úžasne zabával na tom, čo hovoril. Bol veľakrát trápny, človek nevedel ako sa má tváriť, najmä keď tam bolo viac neznámych ľudí. Ale musím povedať, že to bolo všetko. Nikdy v živote sa ani mňa a ani kolegyne nedotkol (teda o sebe to viem určite a o nej takmer!) A mal ešte jedno obrovské plus – nahnal človeku každú korunu, ktorú mohol.
Kolegyňa bola celkom fajn. Nemali sme síce toho veľa spoločného a bola o 10 rokov odo mňa staršia., ale medzi sebou sme nemali žiadny problém. Bola to taká veľká slobodná baba a vedela som sa úžasne nasmiať, keď prišiel kolega, začal s ňou špásovať a dal jej na krk pusu. Ona vykríkla, chytila si prsiská do dlaní a pošúchala si ich: „toto mi nesmieš robiť, vieš ako dávno som TO nemala?! Pozri ako mi stoja bradavky!“ a riadne vypla hrudník, aby videl, čo narobil.
Mužské osadenstvo bolo z celého Slovenska a tak bývali cez týždeň na ubytovni. Často sa zobrali a išli si spolu niekam sadnúť. Zvykli pozvať aj nás dve, no kolegyňa takéto pozvania nemala rada. Vždy mala pocit, že sa im potom musí revanšovať či vrátiť im to a tak väčšinou nešla nikam, hoci nemala ani partnera ani žiadne iné záväzky. Ja som veru išla celkom rada a musím vám povedať, že toľko, čo som sa nasmiala, som sa dovtedy nenasmiala za celý život. Bola som mladunká a neviem, čo si mohli myslieť ľudia, keď ma videli sedieť medzi toľkými mužmi (6-10). Bolo mi s nimi hrozne fajn. Nedovolili si ku mne nič, žiadne ošahávanie či hlúpe návrhy. Len raz mi jeden capol po zadku a schytal také zaucho, že videl hviezdičky. Od vtedy si nedovolil.
Raz večer ma prišli domov zavolať, aby som si išla zahrať biliard. V živote som to nehrala a bolo už dosť neskoro, ale nahovorili ma, aby som zobrala aj sestru a aby sme išli. Nepoznali ju, no po chvíli by to nebol nikto spozoroval. Objednala som si vtedy nejaký miešaný kokteil, bol žlto-tyrkysový, asi s curacaom. Ohromne mi to chutilo a odtedy, keď ma chceli dostať niekam von, tak ma pozývali na to „žlto-modré“. Nemôžem povedať, že som si nechávala platiť, ale najmä tí slobodní sa niekedy radi buchli po vrecku. Stalo sa, že sme boli čosi oslavovať a objednala som si vermut (to ja strašne rada!). Ale mládenci sa „netroškárili“, objednali mi rovno celú fľašu Martini!
Bol tam jeden inžinierko, blonďavý fešák s modrými očami. Kolegyni sa veľmi páčil, bola by ho brala všetkými desiatimi, ale on nejavil záujem. Naopak, ja som neraz zachytila jeho pohľad na sebe. Raz sme sa ocitli v kancelárii sami. Robila som si svoje a on celý čas na mňa hľadel. Vtedy mi prvý a asi aj posledný krát otvorene povedal, že sa mu páčim .Nebol z tých, čo by chŕilili komplimenty či pozvania. Veľmi úzkostlivo si strážil svoje emócie, niekedy to bolo až neuveriteľné. Keď sme mali športový deň, chalani hrali celý deň fotbalový turnaj, na večer sa spievalo a tancovalo, on len pozeral, ako ma ostatní vykrúcali. Po ceste domov bol autobus veľmi plný a keď on nastupoval, ja som už sedela. Postavil ma, sadol si na moje miesto a mňa si usadil na kolená. Ale dával si obrovský pozor, aby sa ma ani len nedotkol. Ani neviem, kam si dal ruky, len aby ma nechytil.
Keď sme raz išli na dohovorenú akciu rovno z roboty, oni sa zastavili na hoteli, kde bývali. Išli si zložiť veci. Chcela som ich čakať dole, ale začali sa mi rehotať, či sa ich bojím a či budem pol hodinu stáť pred hotelom. Ťahali ma, aby som sa išla pozrieť, ako bývajú. Bolo mi to hrozne trápne a ani neviem ako som sa ocitla pri izbe dotyčného inžiniera. Stála som medzi dverami a nechcela som vojsť dnu. Bolo však hlúpejšie robiť scény a vykrúcať sa ako malé decko, ako si ísť sadnúť. Chvíľu sme sa normálne rozprávali a potom skúsil to, čoho som sa bála. Začal mi rozopínať gombíky na blúzke, že sa spolu osprchujeme...Myslel to smrteľne vážne, no ja som to otočila na srandu a rýchlo som sa pozbierala a ťahala ho von (samozrejme ale, že všetci si mysleli, že sme si užili...mrzelo ma to, ale ocitla som sa v tom ani neviem ako!) Najlepšie bolo, že večer sa všetci pobrali na ubytovňu a ja som mala domov dosť ďaleko. Bála som sa ísť sama pešo, autobusy už nechodili a on si nedal ani tú námahu, aby ma odprevadil domov. Nechcelo sa mu, zavolal mi radšej taxík. „Dojal ma“, jeho správanie bolo fakt čudné...predpokladám, že som sa mu síce páčila, ale bál sa aby som od neho neočakávala niečo viac...alebo sa bál vlastných pocitov...neviem, ale každopádne mu nič odo mňa nehrozilo, lebo v tom čase som už chodila s terajším manželom.
V lete sa nám však kolektív začal pomaly rozpadávať. Hrozilo prepúšťanie a tak kto mohol, ten odišiel. V septembri sme si ešte stihli zorganizovať ako kolektív dovolenku v Chorvátsku ( v deň odchodu sme s mojím drahým „napísali bocianovi“, aby nám o 9 mesiacov doniesol bábo). Bolo tam celkom dobre, ale po návrate domov nám odišlo ďalších pár veľmi fajn ľudí, niektorých poslali kamsi do Rakúska. Odchádzal aj modrooký pán inžinier. Neviem prečo som vtedy nebola v robote. Nemal sa ako so mnou rozlúčiť, a tak prišiel nečakane pre mňa domov a pozval ma na večeru. Bola som veľmi prekvapená, že mu tak záleží na tom, aby mi dal „čau“ (bože, akurát vtedy mama robila pizzu a bola som taká najedená, že posledné na čo som myslela bolo ďalšie jedlo). Keď ma išiel zaviezť domov, bez varovania zabočil do tmavej uličky, zaparkoval a prv než som sa stihla opýtať, čo to robí, vrhol sa na mňa a začal ma bozkávať a vyzliekať. Bola som z toho celá „paf“, ale po chvíli som sa spamätala a zastavila som ho. Bol veľmi roztúžený a len veľmi ťažko prijal moje odmietnutie (pýtal sa, čo má teraz robiť – a nešťastne sa díval na svoj.....no, tam!). Nechcel pochopiť, že mám priateľa a že takéto jednorazovky nie sú pre mňa. Bolo to dosť veľké pokušenie. Ale keď sa mi potvrdilo, že čakám bábo, bola som nesmierne šťastná, že som vtedy nepodľahla. Bola by som sa sama pred sebou hrozne hanbila, keby som to bola urobila a určite by som si do konca života takúto neveru neodpustila!
Do práce nás chodilo čoraz menej a bolo to také smutné. Z toľkých ľudí nás zostalo pár a nálada už nebola taká, ako pred tým. Vedeli sme , že prv či neskôr pôjdeme aj my.V decembri som sa potom vydávala a pár chalanov, dobrých kamarátov mi chystalo „prekvapenie“. Tušila som, že prídu na svadbu. No skoro som odpadla, keď mi prišiel pogratulovať aj pán inžinier. To by som pri jeho povahe skutočne nečakala! Navyše, už u nás ani nerobil.
Do materskej som tam ešte robila a aj keď mám aj na toto obdobie pár pekných spomienok, to bol koniec (chalani kontrolovali, či mi správne rastie bruško, či priberám...).
Tak veľmi by som túžila stretnúť sa s tými ľuďmi! Viem, že by boli už iní, viem, že možno by niektorí mávli rukou. A viem aj, že niektorí sa občas stretávajú alebo spolu pracujú. Roky som z nich nikoho nevidela, ale vlani som stretla jedného. Prešiel okolo mňa, ani ma nespoznal (voľakedy som mala dlhé vlasy, teraz som úplne nakrátko...) Oslovila som ho a potešil sa rovnako ako ja, že sme sa stretli.
Bolo to moje prvé zamestnanie a chvíľami si myslím, že takto sa to môže podariť len raz v živote. Celkom fajn šéf, fajn kolektív, celkom slušný zárobok (aj keď oproti ostatným som dostávala len almužnu). Viac som na robotu šťastie nemala. Skúsila som ich pár, ale bola to vždy len smola, nie práca. Tu, kde pracujem teraz, by to bolo tiež celkom OK, keby „vrchnosť“ nebola taká aká je, keby nebolo všetko o rivalite, o peniazoch, keby...
...ale čolovek napokon musí byť rád, že vôbec nejakú prácu má!