Vianočný román č. 25

Mira dostala amok po tom čo jej Maroš zložil. Rozbila všetko čo jej prišlo pod ruku. Všetko rozbíjala, taniere, poháre , dopité fľaše.
Hodila sa na vankúš a začala ho driapať. Plakala tak strašne, že sa nevládala ani nadýchnuť.
Všade lietalo perie.
„ Prečo? Prečo po tom čo som pre teba urobila!“ vrieskala akoby ju mohol počuť.
Dovliekla sa k baru a vybrala ďalšiu fľašu. Musím to vypiť, bude mi lepšie, hovorila si potichu.
Hlt za hltom sa ukľudňovala. Zasa ten smútok, tá prázdnota.
„ Zbláznim sa!“ zvreskla. „ Zbláznim, zbláznim, zbláznim...“ už len šepkala.
Zaspávala. Posledné čo zašepkala bolo: „...ja som kvôli tebe vra...“

Maroš šoféroval aj keď mal ešte problém s nohou, veď nebude predsa platiť za taxík. Ešte chvíľu a bude mať aj na osobného šoféra, zasmial sa trošku nervózne v duchu.
Nataša ticho sedela. Nevedela či vôbec niečo čo sa udialo za tieto dva dni má Marošovi povedať.
„ Čo je s tebou Nataška, bola si u rodičov, že?“
Nataša sa zamyslela. Túto možnosť jej ponúkol on sám, má sa jej chopiť? Ktovie či ma vôbec hľadal...
„ No čo nič nehovoríš ?“ pýtal sa Maroš. Tón v jeho hlase bol nejaký iný, má strach? Nataša premýšľala. Pozrela sa zboku na Maroša a došlo jej to. Bojí sa.
„ Nataša odpovieš mi už konečne? Si nejaká zvláštna!“ Maroš znervóznel aj navonok.
„ Ja, ...áno bola som u našich, chcela som si oddýchnuť, ani neviem prečo, mala som zrazu intenzívny pocit, že to potrebujem. Chcela som sa ti ozvať, ale telefón som zabudla doma. Asi si ho videl.“
Tento krát zostal ticho Maroš. To nemyslí vážne. Ona ma normálne klame. Veď u rodičov nebola, ani nikde kde sa pýtal. Marošovi sa od strachu scvrkol žalúdok.
Žeby to bola pravda? Ale veď tam zostal. Nevrátil sa. Nikde ho nemohli nájsť.
Mira niečo splietala, že sa jej zdá, že vidí jeho brata, ale dá sa veriť alkoholičke? Myslel si, že už má vidiny, že jej alkohol zatemňuje mozog.
Zaparkoval pred policajnou stanicou.
„ Poď so mnou Nataša.“ Už sa ju bál spustiť z očí.
„ Nemyslím si, že by som...“ Ani nedokončila vetu a Maroš ju už ťahal z auta.
Zamkol a chytil ju pod pazuchu. Nezmohla sa na odpor.
Pred kanceláriou kapitána Vyšného nebolo nikoho. Zaklopal a hneď otvoril dvere.
Ten pohľad čo sa mu naskytol ho odrovnal.
„Toto určite nie je možne!“ zašepkal.