Vianočný román č. 28

Nataše začalo hučať v ušiach. Točila sa jej hlava, pred očami mala čierňavu. Otvorila ústa, že niečo povie, ale v tom stratila vedomie. Kapitán Vyšný len tak tak zachytil jej padajúce telo.
„ Nataša!“skríkli naraz Peter a Maroš.
Kapitán Vyšný ju položil na zem, pod hlavu jej dal mikinu čo mu rýchlo podával Peter. Skúsenými pohybmi jej poskytoval prvú pomoc, ale Nataša sa nepreberala.
„ Volám sanitku!“ Maroš vybral telefón a volal 112. Nadiktoval všetky informácie čo sa pýtali a zložil.
„ Prečo sa nepreberá? Nerozumiem...“ mrmlal si pre seba kapitán Vyšný.
O pár minút už záchranári odvážali Natašu do nemocnice.

Mira sedela oproti vyšetrovateľovi Konečnému. V duchu premýšľala ako sa sem dostala. Nič si nepamätala. Prišla k sebe až tu na policajnej stanici. Prekliaty alkohol.
„ Mohli by ste už odpovedať?“ zvýšil hlas Konečný.
Oproti nemu sedela zanedbaná žena, oblečená ledabolo, vlasy neupravené mastné. Oči opuchnuté a podliate.
„...prepáčte, nepočula som čo ste sa pýtali...ja ako...teda prečo som tu? Habkala Mira.
„Mohla by som poprosiť o pohár vody?“ dodala ešte.
Konečnému už začala dochádzať trpezlivosť.
„ Tak vážená, najskôr mi odpoviete na niekoľko otázok a potom bude aj pohár vody.“
„ Ale, ja...“ ani nedopovedala, keď sa rozleteli dvere. Kapitán Vyšný vstúpil do vnútra a niečo pošepkal vyšetrovateľovi.
Mira začula Natašino meno.
Keď pozrela cez otvorené dvere na chodbu zdesene vykríkla.
Pred dverami stáli Peter s Marošom...