Vianočný román 10.

Nataša ostala sama v prázdnom byte. Bola zmätená. Veď len pred chvíľkou samu seba presviedčala, že tá mŕtva žena nebola Marošova milenka. Veď keby Maroš nerozprával zo sna, nevolal jej meno a nekričal: „Nie, Iveta, nie, takto to ďalej nejde...“ ani by nepoznala jej meno. Prečo sa jej vlastne Maroš nepriznal k tej ženskej? Prečo jej o nej nepovedal? A prečo ona mlčala o tom, že o nich vedela? Podišla ku stolu, sfúkla sviečku a zobrala do rúk tanier s večerou.
„Žeby bola Iveta naozaj zavraždená?“ pomyslela si. "Čo ak Maroš... Nie, to nie je možné,“ zahnala Nataša temné myšlienky a zapla televízor. No nemohla sa sústrediť na program. Ani tá večera jej nechutila. Postavila sa ku váze, v ktorej si schovávala pred Marošom cigarety, vybrala škatuľku a otvorila ju. Bola tam už len jedna posledná. Otvorila balkón a znova sa zamyslela. Ktovie či Paľo vedel, že tá Marošova milenka, o ktorej mu v ten večer, v ten osudný večer, rozprávala bola jeho sestra? Veď podľa opisu mu muselo byť jasné, že je to ona. Nie, Paľo by sa jej priznal, on bol jediný človek, ktorý bol k nej v poslednej dobe úprimný. „Čo ak mu bolo trápne povedať mi pravdu? Čo ak sa hanbil za to, že jeho sestra spáva s mojím priateľom?“
Zapálila si cigaretu a zahľadela sa do tmavého večera. Už nedokázala myslieť na nič. Ešte nedofajčenú ju zahasila, vošla dovnútra a pozrela na mobil: nová správa.
„Ahoj Naty, prespím u rodičov. Prepáč, ale nedokážem sa Ti teraz pozrieť do očí. Majo“
Rozplakala sa, ani nevedela prečo. Keď v tom zazvonil zvonček pri dverách. Utrela si slzy a šla otvoriť. Pred dverami stál Paľo.
„Ahoj Nataška, si sama doma? Musím sa ti s niečím priznať...“