Vianočný román 14.

Poručík Konečný sedel nad materiálmi, ktoré mu zaslal Juraj a neveriacky krútil hlavou. Vytočil číslo na telefóne a čakal, kým jeho nadriadený zodvihne.
"Prosím," ozvalo sa na druhej strane linky.
"Kapitán, to som ja, Konečný, príďte za mnou rýchlo do kancelárie. Tomuto naozaj neuveríte," od vzrušenia aj zabudol na všetky zdvorilostné frázy.

Medzitým sedela Nataša v obývačke a čakala na Maroša. "Snáď sa vráti, kým budem musieť ísť do práce," pomyslela si. Bola hore celú noc. Po tom Majovom včerajšom výstupe oka nezažmúrila. „Čo to malo znamenať? Nenechal si ani nič vysvetliť. Keď zbadal Paľa tresol dverami a odišiel. A Paľo? Ten ani „ahoj“ nepovedal a rozbehol sa za ním.“ Videla ako sa tí dvaja dole rozprávajú, no nebolo jej jasné o čom. "Bavili sa o Ivete, či o mne? Prečo mi ani jeden nedvíha telefón?" a oči je padli na displej mobilu. "To už je tak veľa hodín? Musím utekať do práce!" Hodila na seba šaty, zabuchla dvere a rozbehla sa dolu schodmi.

Keď prišiel kapitán Vyšný za poručíkom, mal už na stole uvarenú kávu.
„Dve lyžičky cukru, trocha mlieka, tak ako ju máte rád,“ usmial sa Konečný. „Dobré ráno, pán kapitán.“
„No dobré, dobré, čo bolo tak naliehavé, kolega?“
„Pán kapitán, tomu neuveríte? Nezvestný manžel bol brat milenca zavraždenej!“
„Aký manžel, aký milenec? Prosím, poporiadku.“
„Dnes ráno mi ten právniček zo včera poslal informácie o manželovi zavraždenej. Podľa uvedeného je ten chlap nezvestný už pomaly 8 rokov, od Vianoc 2004. Nevrátil sa z dovolenky z Thajska, kde bol aj s manželkou, našou zavraždenou Ivetou. Snažil sa ju zachrániť pred tsunami a zmizol. Jeho telo nenašli, za mŕtveho ho rodina vyhlásiť nedala. A rodinou myslím manželku Ivetu a nevlastného brata Maroša. Nezvestného matka nežije, ich spoločný otec tiež. Už vám je to jasné?“
„No už chápem súvislosti, ale čo tým chcel básnik povedať?“ dodal kapitán a odpil si z kávy. „Myslíte, že sa jej chcel pomstiť za stratu brata alebo?“
Konečný sa hrdo nadýchol a pokračoval. „Alebo. Pred časom nebohá aj so svojím bratom zdedili väčšiu sumu peňazí. Talaba investoval do otvorenia podniku, Talabová peniaze uložila do banky. Maroš si začal s Ivetou, veď ich spájala strata blízkeho. A keď zistil akú sumičku má dievča na konte, chcel si ju vziať. Tá pravdepodobne nechcela, lebo by tým musela vyhlásiť manžela za mŕtveho, tak ju aspoň presvedčil, aby na neho prepísala všetok majetok. A potom ju zabil.“
„Takže stačí vyhlásiť brata za mŕtveho a peniaze zdedí on? To je na hlavu. Prečo by to robil?“
„Čo prečo? Prečo by vraždil?“ spýtal sa Konečný.
„ Nie, prečo by robil také caviky s poslednou vôľou, veď keď by ju zabil, tak či tak by dedil manžel a po ňom on. Či tam by bol v hre ešte brat? Ako to je?“
„No podľa...“, nedopovedal. Zazvonil telefón.
„Tak kolega, máme príčinu smrti...“