Vianočný román 27.

Našťastie ho stihol Peter zadržať.
„Počkaj, neblázni, čo to stváraš?“ triasol ním. „O čo ti ide? Chceš sa zabiť? Ty sa nechceš dozvedieť, kto je za tým všetkým? Kto zabil Ivetu? A navyše, na okne sú mreže, ty pako.“
„Mne už aj tak nikto neverí,“ povedal Maroš a rozplakal sa. Zvláštne, Nataša ho plakať ešte nikdy nevidela. Prišlo jej ho ľúto.
„Maroš, ja viem, že si sa vyfarbil ako riadny hajzel, ale verím, že nie si vrah,“ pohladila ho po ramene.
„Pán Maroš, sadnite si. Konečný, vy mu prineste trochu vody, nech sa upokojí a môžete sa vybrať do vyšetrovne a začať s výsluchom, tak ako sme sa dohodli. Veď vy viete.“
„Rozkaz, šéfe. Tu je tá voda. Porúčam sa,“ odišiel.
„Prosím, usaďte sa všetci traja,“ povedal kapitán Vyšný a sadol si sa za svoj stôl. „Mám pred sebou knihu, v ktorej figurujú okrem iných aj tu dvaja prítomní páni, pani Iveta a ešte jedna osoba. Ide presne o ten dokument, čo zmizol z vášho a Marošovho bytu,“ obrátil sa na Natašu.
„Prepáč, brácho, chcel som nás chrániť, tak som ho ukradol. Ak by ju mala v rukách polícia, boli by sme obaja podozriví a len by to marilo vyšetrovanie,“ povedal Peter.
„Alebo si chcel chrániť seba, veď mňa neznášaš!“ vyhŕkol Maroš.
„A čuduješ sa po tom ako si sa choval, kým som bol preč?“
„Pokoj, páni. A vy pán Peter, ste si vedomý toho, že ste tou krádežou mohli zmariť vyšetrovanie práve vy?“
„Moment, keď si ju ukradol, prečo je tu na polícii?“ zaplietla sa do rozhovoru Nataša.
„Ja, to ja som ju priniesol. Aj tak som na zozname podozrivých na prvom mieste, však pán kapitán? Už som to chcel mať z krku, chcel som poznať pravdu. Ja som síce rád, že som sa Ivety zbavil, ale takto som si pokoj od nej nepredstavoval.“
„Povie mi už konečne niekto o čo v tej knihe ide? A kto je tá štvrtá osoba?“
„Je ňou slečna Miroslava Šťastná. Zhodou okolností ju včera priviedli kolegovia. Bola zadržaná v bare, kde splietala čosi o vražde. Teraz ju vypočúva kolega Konečný.“
„Knihu napísala Iveta po našom návrate z Thajska. O všetkom čo sa tam stalo. O tom ako Peter zachránil Ivetu, o tom ako Mira zachránila mňa, o jej živote po návrate, o všetkých jej milencoch... Je v nej celý Ivetin život od toho osudného dňa v Thajsku.“
„Pomaly, pomaly. Mira ti zachránila život?“ spýtala sa Nataša.
„ Áno, zachránila ma na úkor malého dievčatka, ktoré tam následne zahynulo. No musela sa vtedy rozhodnúť, inak by sme zomreli obaja.“
„Takže preto je z Miry alkoholička? Chudera, už mi je jasné prečo ma stále špehovala a buzerovala. Prečo som mala pocit, že jej na tebe záleží viac ako je zdravé. Zachránila ti život a ty si ju opustil.“
„Bol som mladý a už ma nebavilo počúvať ako som z nej spravil vrahyňu. Nikto sa jej o to neprosil.“
„Ty si ale nevďačný,“ Nataša od neho s odporom odvrátila tvár.
„Takže teraz tomu nerozumiem. O akej vražde Mira v tom bare splietala? O tej Ivetinej, či tej v Thajsku? Aj keď v tom druhom prípade nešlo o vraždu, ale o Mirkinu chorú predstavu,“ opýtal sa Peter.
„A mňa zasa zaujíma, čo všetko v tej knihe je, ak ste na jej základe obaja podozriví,“ dodala Nataša.
"Všetko sa isto čoskoro dozvieme," žmurkol kapitán.