Vianočný román č. 16

Kamión neubrzdil. Našťastie nešiel rýchlo. Maroša dokaličil tak, či tak . Lekári sa vyjadrovali obojako. No Maroš sa nechcel pustiť života. A Nataša sa nechcela pustiť Maroša. Po tom, čo sa stalo mala napodiv pocit, že sú spojení nekonečným množstvom nitiek, ktoré keď sa pretrhnú, stratí sama kus seba.
A tak sa z toho deň po dni dostávali obaja. Marošovi rehabilitácia trvala dlho. V robote mal známych (aj na vysokých miestach). Vybavil si prácu z domu, jeho zamestnanie mu to dovoľovalo. V tom mal štastie.

Aj prípad sa pohol. Pomohla teta susedka, všetečná to okukovaňa okoloidúcich a špehúňka susedov. Napokon, žila sama s mačkou, čo iné sa dalo čakať. Mala prehľad o celom dome. Vedela, čo robia (a ako často) tí mladí nad ňou, prečo si suseda Schusterová (inak vdova) kupuje zrazu nové oblečenie a kto Ivetu navštevoval a kedy. Potvora, ako si to pamätala, to poručík Konečný nechápala, ale to zas nebola jeho starosť. Okrem polícii známych vraj bol za Ivetou nejaký muž. Cudzý a len dvakrát. Nie, tetuška nevidela ako vyzerá. Všimla si len to, že je vysoký, vždy mal šiltovku a vždy bol natočený tak, že mu nevidela do tváre (a ako veľmi sa snažila. Dvere mala vsadené tak, že na tie Ivetine videla ako v divadle....). A ešte si všimla jednu veľmi podozrivú vec. V deň Ivetinej smrti stálo cez ulicu parádne auto, čierne a lesklé, také drahé. Značku ani ešpézetku nevedela (po tejto informácii si poručík pomyslel, že len oproti jeho paneláku stoja tri alebo štyri také autá ale tetuške sa milo poďakoval a povedal jej, že ak budú potrebovať ešte niečo, ozvú sa....).
---------------------------------------------------------------------------
Nataša sa vracala z práce domov. Bola už tma. Ponáhľala sa. Chcela navariť večeru skôr ako sa Maroš vráti z rehabilitácie. Ale čo na večeru, to nevedela.......Nechcelo sa jej, ale jesť sa musí a zas nech to aj chutí. Vchádzala do brány, keď sa takmer zrazila s mužom.
„Maroš? Čo tu robíš?“ zarazila sa. „Ach, pardón, len sa podobáte........prepáčte.“
„To nič!“ , odvetil muž a pobral sa rýchlym krokom preč. Bol vysoký.

Fú, teda. Takto si pomýliť Maroša. Ani sa veľmi nepodobali. Trochu. Hm....
Nataša mala pocit, že ho niekde videla. Kde, kde???? Ozaj je nejaký povedomý. No nič. Je tma, mohla sa pomýliť. Vydala sa hore schodmi a sústredila. “Čo na večeru?“. Asi to skončí klasicky chlebom so šunkou a nejaká zelenina.
V polovici schodov sa zarazila. Tá fotka. No jasné, predsa ho pozná. Ale po toľkých rokoch? Nie, to nemôže byť on. Veď je mŕtvy. Neoficiálne. Teda, teraz už oficiálne. A keby aj nie, po toľkých rokoch sa musel zmeniť.

Odomkla a vstúpila dnu. Zapla svetlo a prestala rozmýšľať o večeri. Niekto u nich bol. Nevyzeralo to ako vlámačka zo seriálov, keď je všetko všade porozhadzované. Mala pocit, že toto vyzerá ako keď sa niekto pokúša rýchlo a potichu niečo nájsť. Profesionálne. Pri tom slove ju zamrazilo. Ale čo by tu chceli. Marošov pracovný mobil ležal na obuvníku, kde ho zabudol. A elektroniky sa nikto ani nedotkol. Tak čo tu potom hľadali?????
Vytočila Maroša.
„O chvíľu som doma zlato...“
„Maroš, niekto nás vykradol!!!! Ale tvoj pracovný mobil aj telka aj .....neviem....akoby nič nezobrali!“
Maroš nebol prekvapený. Ťažko si vzdychol a odvetil jej: “Počkaj na mňa! A ešte nevolaj políciu!“
Potom sa jej spýtal:“ Videla si niečo divné? Alebo....... niekoho?“
„Zdalo sa mi, že som videla..........tvojho brata. Ale bola tma a ....mohla som sa mýliť.“
„Ok, tak ma počkaj, hneď som doma.“
----------------------------------------------------------------
Na druhý deň dostal poručík Konečný od Maroša obálku s odkazom.
Okrem peňazí som po bratovi zdedil toto. Je to kópia dokumentov, ktoré jeho žena uložila u právnika ako súčasť dedičstva. Tie pôvodné nám včera niekto veľmi šikovný ukradol. Niekto, kto vie ako sa také veci hľadajú. P.S. Ešte štastie, že som programátor, tí si zálohujú každú somarinu.