Vianočný román č. 19

Nataša mala taký strach po tom čo ju sotil do auta, že sa nemohla ani nadýchnuť. V hlave jej hučalo a srdce mala v krku.
„ Nestresuj, ja nemám záujem nijako ti ublížiť“ povedal otráveným hlasom Marošov brat.
„Tak čo po mne chceš?“ Nataša svoj hlas nespoznávala. Celá sa triasla.
Ani nenaštartoval. Pomaly si vytiahol cigaretu, zasvietil plameň zapaľovača a osvetlil jeho tvár.
Nataša sa radšej uprene zahľadela na koniec cigarety a sústreďovala sa na pokojnejšie dýchanie.
Marošov brat pomaly vydýchol dym a pozrel sa na ňu.
„ Ja len chcem vedieť čo vieš o Ivete a Marošovi ty.“
„ Ja...vlastne ani nič.“
„ Neklam, ja som ťa videl ako ideš k Ivete po tom čo od nej odchádzal Maroš!“
Nataša vytreštila oči. Zalapala po dychu .
Musím sa ukľudniť, určite len blufuje. „ Ja som u Ivety nikdy nebola, ty klameš“ skúsila.
„ A vieš čo, veď ja vlastne ani neviem ako sa voláš, kto si, čo si a nepáči sa mi, že tu nasilu musím sedieť!“ Nataša prešla do útoku. „ Špehuješ mňa aj Maroša a ktovie či si nás nevykradol ty...“ zasekla sa. Toto asi nemala povedať.
„ Čože, vás niekto vykradol?“ neskrýval prekvapenie v hlase.
Chvíľu bolo ticho a potom prehovoril.
„ Vieš čo? Začnime inak, volám sa...