Vianočný román č.11

S Paľom sa to začalo ťahať vlastne od toho dňa ako jej Maroš zaklamal. Malé tajomstvá. Klamstvá? Ozaj, je klamstvo to, že niečo nepovie? Veď ona sa ho nikdy otvorene nespýtala na to, či má inú.
Nepotrebovala to počuť.
Teda, nechcela to ani počuť.
Potrebovala to v sebe udusiť, tie výkriky v hlave. Srdci.
To, že už ju Maroš nemiluje. Že si našiel náhradu.
Keď môžeš ty, tak aj ja.
Povedala si a ešte v ten deň večer vyrazila do baru za Paľom. Veď ju pozval. Na kávičku, vínko. Pokecať. Pospomínať.
Veď bola sobota a zrejme podľa Maroša, keď mohol mať on tajomstvá, tak prečo nie ona. Však?
" Vážne so mnou nejdeš von?" Spýtala sa ešte raz smerom k Marošovi, hoci to priam čakala, že odmietne. Jeho kladnú odpoveď by asi nepredýchala.
" Nie, len kľudne choď, keď máš chuť sa zabaviť."
Musela mu byť úplne ukradnutá. Vlastne ani nevedela, čo ju viac ranilo, či jeho nazáujem, ľahostajnosť či sebaistota, že ona mu nemôže rovnakou mincou oplácať. Ale ak si to zoberie z akéhokoľvek uhla, tak vychádzalo jedno ... je mu jedno, čo ona robí.
Tak dobre.
Odula spodnú peru a buchla za sebou dverami.

V bare bolo už plno ľudí. Ani si pomaly nepamätala ako to chodí v takom bare. Vonku s partiou nebola už roky. Vlastne naposledy také kúty vymetala so Zdenou. A to už je pekné roky.
" Čau! Ty si prišla! Skvelé!" Výkričník, výkričník, výkričník. Cítila sa ako na trhu, kde každý každého prekrikoval a ona bola minimálne za výstavný kus, ktorý si zaslúžil tie tri výkričníky.
" Tak rozprávaj." Zatiahol ju Paľo bokom ku stolu v kúte blízko kasy, odkiaľ mohol kontrolovať, či barmanka dobre kasíruje a nalieval jej už druhý pohár červeného.
Tak rozprávala. O tom ako žije a ako chcela žiť. Pri druhej fľaši už Paľovi vzlykala na pleci a zmáčala mu nielen vreckovku, ktorú jej podal ako gentleman, ale aj čiernu košeľu. Našťastie, že čiernu, lebo inak by ju mal celú fľakatú od špirály.
" Vyzerám ako panda," utierala si slzy a zapila slová o milenke jej priateľa posledným pohárom s druhej fľaše.
" Som opitá," privrela oči a príjemné teplo sa jej šírilo celým telom.
" Zavolám ti taxík?"
" Nie. Nie." Zareagovala možno trochu prehnane pod vplyvom vína.
" Domov nechcem ísť. Pozerať tomu tupcovi do očí a tváriť sa, že sa nič nedeje a nič neviem. Prosím ťa Pali, nemôžem tu niekde prespať?"
" To by som ťa mohol pozvať ku mne domov. Čo ty na to?" uchechtol sa Paľo, ktorý vypil rozhodne menej ako Nataša,.
" Tak prrrr, mladý. Je síce fakt, že si riadny fešáčisko a mne sa rúca vzťah, teda sa už zrútil, ale zas až tak úbohá som neni, aby som s tebou skáskala do postele. Však nie? Palino, však som neni úbohá?"
" Úbohá nie, ale nadratá ako čík." Zasmial sa a potiahol ju za rukáv na bunde, keď zamkýnal vchodové dvere na bare.
Bolo po záverečnej. Dve v noci. Mesto spalo.
Okrem Nataši, ktorá sa snažila presvedčiť pouličnú lampu, aby sa nekrútila.
Paľo zamkol, počkali na taxík a nechal sa aj s Natašou odviesť k nemu na byt.
Niekde medzi pol treťou a vchodovými dverami stratila Nataša pojem o čase a priestore. A jej rozbitý svet sa roztrieštil na milión malých kúskov z ktorého ju ráno zobudila bolesť hlavy.

" Dobré ráno." Slnko oslepujúco pálilo do očí.
" Pane Bože, nekrič." Snažila sa dať dva a dva dokopy.
Vedela sa matne zorientovať, kde je, ale čo sa stalo medzi pol treťou a desiatou doobeda bola riadna temnota.
" Zvoní ti telefón. Prosím ťa, už mu to dvihni. Volá asi desiaty krát za túto hodinu."
" Áno .... ?"neisto zachripela do telefónu.
" Nataša tu je Maroš. Kde preboha si?"