Zaspávam

Večer,keď tichá hmla
ako smútok padá do vlasov,
vtedy zavriem oči
a v malý uzlík sĺz
viažem krásne spomienky.
Zrazu cítim tvoju teplú dlaň,
nežnú od šťastia.
Bolesť,tá dlhá štíhla ihla pravdy
prudko bodne do srdca.
Zaplačem.Tíško.Bez slov.
Ako v nemom filme,
ako v nemej groteske.
Obzriem sa
a v očiach mi uhádneš
plachý otáznik.
Obzriem sa
a rorpačito zbieram
krištáliky lásky.
Jeden..dva..milión..
Dotýkam sa malých bodiek vzduchu.
Vnímam ich útlu ľahkosť na tele,
jemnú ako tvoje bozky.
Ach,koľko si ich len daroval
mojim perám..

Šteklíš ma úsmevom po tvári a
spievaš sonátu svojho srdca.
Prstom cinknem do hviezdy..
padá,ona padá..
Koľko nám ich vtedy
spadlo do dlaní?
jedna..dve..milión..
Vnímam ich útlu ľahkosť na tele,
jemnú ako tvoj dotyk.
Vravíš mi "láska"
a všetko vôkol bielo zažiari,
prsty vpletáš mi do vlasov,
do dlaní..zaspávam..

Spomienky,tie duše tmavých nocí
letia mi k srdcu,
schnú ako krv na perách,
mlčia a svedčia osudu.
Koľko ich nemo zomiera?
Jedna..dve..milión..