Ja viem že je to už zrejme aj otravné, ale je to z môjho života a na zamyslenie. Bola som na druhej operácií chrbtice a ležala som na izbe s jednou staršou paňou. Bola to Rómka a všetci ma odhovarali, aby som nešla na tu izbu, lebo ona vraj jačí od bolesti, ale čo už. No pravda je taká, že ja som nikdy nepočula že by po nej boli kričali, naozaj plakala nahlas a lamentovala, len rýchlo k nej pribehli a dali jej niečo na utíšenie, ale raz veľmi plakala a prišiel lekár vlastne za mnou ale utekal k jej posteli a pýta sa jej. Čo je pani, mate také veľké bolesti a ona kývala hlavou že nie, až po chvíli sa upokojila a povedala, ja plačem namiesto tej pani, lebo som počula ako ste sa na chodbe rozprávali, že musí ostať na morfiu, lebo sú tam strašné bolesti a ona nezaplače ani nezajojkne.
Vtedy som vôbec nepochopila ten význam, naozaj som sa rozplakala pri jej slovach, cítila som súcitenie. No až oveľa neskôr som začala nad tým rozmýšľať. Nuž, áno som silná a neplačem a nejojkám, ale je to dobre? Zatínam od bolesti zuby, to znamená že ta emocia ostáva uväznená a ja som naozaj potom mala tak veľké problémy so zubami.
Možno aj ta bolesť s tým jačaním poľavuje.
No neviem, ale po rokoch som pochopila tu paniu, z ktorou sme veľmi dobre vychádzali, tešili sme sa na jej návštevy. Ja som bola príliš daleko od domu a tak som navštevy nemala.
Ešte musím povedať, že v tej nemocnici v Košiciach, boli na neurochirurgii úžasní lekári a každú chvíľu niektorý sa prišiel na mňa pozrieť. Rozhodne boli viac pri nás ako sestričky a s tým som sa stretla jedine v tejto nemocnici. No a ešte sa mi páčilo aj to, že tam sa po chodbach spievalo, sanitarka - Reginka - veľmi rada spievala a tak nebolo vôbec nič nezvyklé ak sa pridal nejaký lekár. Bola ta taká domácka atmosféra a to bolo pred 25 rokmi.
...a čo na to doktor?
Bola ta taká domácka atmosféra a to bolo pred 25 rokmi.
A odvtedy to ide od desiatich k piatim... a stále nižšie...
Ach jaj Geo, ja viem o com hovoris. Vdaka linku na post, som to pred casom sama skusila co to dokaze a zbavila sa velmi silnych liekov. Ocistu praktizujem sporadicky doteraz a je mi fajn. S lekarmi ako ludmi mam skusenosti rozne aj dobre aj zle. Pre mna najvatsi bebefit je ze som sa naucila pocuvat svoje telo do tej miery ze presne viem kedy potrebuje len vypnut, kedy trocha precistit a kedy je v pohode. Za tuto skusenost som velmi vdacna.
Mikve, očistný pôst je naozaj veľká vec
.
Ak však do toho niekto ide s tým, že jeden deň to nejako vydržím a potom budem už furt zdravý - tak sa asi dočká sklamania...
Suhlas, prave preto sa mi zda opodstatnena Jahodkina poznamka, ze clovek tieto veci ma robit pozvolna. Na vsetky takrto zmeny musi byt clovek pripraveny...bez toho to nema zmysel.
V mojom pripade slo o potrebu, jednoduche vnutorne nutkanie urobit to, ci skusit...
V mojom pripade slo o potrebu, jednoduche vnutorne nutkanie urobit to, ci skusit...
Presne takto to dáva zmysel aj mne
Pri mojich potulkách po nete som minule našla zaujímavé video s diskusiou Jaroslava Dušeka s MUDr. Janom Hnízdilom.
MUDr. Hnízdil je atestovaný internista a rehabilitačný lekár, ktorý si po pár rokoch praxe všimol, že doktori síce pacientov usilovne liečia - ale oni sa akosi neuzdravujú. Začal sa teda venovať komplexnej psychosomatickej medicíne. Tvrdí, že na to, aby sa človek uzdravil, nepotrebuje hory liekov, ktoré iba "zastavia" príznaky choroby, ale je nutné zmeniť svoj životný štýl.
Svojich pacientov teda lieči hlavne vypočutím a radami.
A ono to funguje.
Po večeroch som na pokračovanie pozerala tú diskusiu týždeň, a potom som si povedala: "Keď to takto vidí študovaný lekár, zrejme veľmi dobre vie, o čom hovorí."
Už som tu minule písala, že som posledných pár rokov veľmi nedisciplinovaný pacient - liečim sa po svojom, alternatívnymi metódami a podľa svojej hlavy. A nikdy som sa po zdravotnej stránke necítila lepšie.
Dievčatá, aké máte skúsenosti s alternatívnou liečbou vy? Čo vám naozaj pomohlo?