Ako som sa naučila chodiť

Kedysi dávno sme chodili tak prirodzene. Nemali sme auto a tak na mnohé miesta bolo treba dôjsť. Najčastejšie pešo. Žiadny špeciálny pohyb sa neriešil.

No prešli roky, pribudlo auto, kilá. A zrazu sme sa začali voziť. Jasné, treba riešiť čas, stále som sa niekam ponáhľala. A aj nosiť veci v rukách sa mi nezdalo.

No ozvali sa problémy. Prišla otázka pohybu.  Chvíľu som skúšala fitko, ale nič moc. Beh nepripadá d úvahy. Tak reku poďme chodiť. S veľkým nadšením. No, vydržalo slabé dva týždne. Z dnešného pohľadu som veru prešla ledva dva kilometre a bola som hotová. Vias som sa vyhovárala na zdravotné problémy. A tak som chvíľu chodila, potom zase pauzovala. Mala veľké výčitky svedomia. Lebo som išla za číslami. A keď som dva dni po sebe nesplnila, všetko sa mi zdalo, že ide do "čávesu". Že je všetko na nič. Že ani toto nie je pre mňa.

Po čase som zase štartovala. A všetko sa opakovalo. Pre zmenu sa ozvalo koleno. A stále dookola. Výčitky, že som nemožná, keď nedám ani toto.

Našťastie som sa nevzdala a rokmi, naozaj rokmi som si vypracovala istý systém. Konečne som pochopila, že sa počíta ľubovoľný pohyb. Kopce ani veľké prevýšenie nedávam. Nemusím ísť iba na prechádzku za prechádzkou. Ale počíta sa aj chôdza do obchodu pre chlieb. Alebo na poštu s listom. Nemusím všetko kúpiť a priviesť domov autom. A keď, tak ho aspoň zaparkujem na opačnom konci parkoviska.  Keď objednávam niečo z eshopov, tak si to nechávam posielať do primerane vzdialeného obchodu. Nie priamo domov, ale pekne s prechádzkou. Sem tam chodievame aj s manželom na kávu. To mám premerané na 5 km Keď som chcela ísť do Bratislavy na nákupy, tak som to dala z hlavnej stanice pešo. Tuším som ten deň dala blízko 16 km.

Došla som do štádia, keď dlhšie nejdem, tak mi to chýba. Musím si potom niečo vymyslieť. A potom mám aj štádia, keď objektívne nevládzem. Vtedy to úplne nasilu nelámem. Ale isto viem, že keď pôjdem, pomôže mi to. Teraz v lete chodím skoro ráno, kým je ešte relatívne chladno.

Možno sa to niekomu zdá ako zabíjanie času. Nie je jednoduché byť sám so svojimi myšlienkami. Preto niekto počúva. Hudbu, podkasty, lekcie.... Len teda, treba byť v bezpečnom prostredí. Dajú sa aj cvičiť jednoduchšie cviky, napríklad taká tvarová gymnastika je ideálna. Istý čas som trénovala slovíčka. Mám urobené kartičky a išla som ich dokola. Dokonca toto sme trénovali aj spolu s manželom. Celkom zábavné. Osobne najčastejšie a najradšej meditujem. Inými slovami modlím sa. Tá monotónnosť a pravidelný rytmus spolu s obsahom mi veľmi pomáhajú. Alebo ešte rada vymýšľam príbehy. Len tak pre seba. No a aby som nezabudla, lovím kvety. Väčšina záberov, ktoré dávam je vedľajší produkt prechádzok.