v prvom rade posielam objatie a máš môj obdiv za svoj prístup a postoj... 
Pýtaš sa, či by som si všimla náramok na ruke niekoho, komu mám poskytnúť pomoc. Moja odpoveď je "nie". Vo chvíli, keď by som premýšľala ako najlepšie zareagovať, čo je potrebné urobiť by som ruky ako podstatnú časť tela nevnímala /možno v lete, keď sa nosia krátke rukávy, ale naisto neviem/. Chápem, že by mi v tomto prípade vedeli dať veľmi potrebné informácie náramky na rukách /a v žiadnom prípade mi nenapadá spojitosť s obojkom pre psa/, ale na túto možnosť sme pramálo upozorňovaný.
Môj dedko, keď už mal svoj vek a býval trochu dezorientovaný, no napriek tomu chcel sa samostatne prechádzať po okolí /kde ho nik nepoznal, pretože ho opatrovala krstná mama/, mal na krku plastové púzdro: v ňom mal kartičku poistenca, adresu, kde býva, lieky, ktoré užíva, dôležité telefónne čísla a pod. Stalo sa, že keď mu prišlo nevoľno alebo sa potreboval poradiť, kde býva, tak mu pomohli a zavolali aj príbuzným, kde sa nachádza.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nie je to ideálne riešenie pre každého.
Potrebujem radu.Váš názor,pohľad z iného uhla.
V posledných mesiacoch som si zas od života odskúšala nové.
Manžel dostal epilepsiu.K diagnózam čo má, sa nabalila ďalšia. To, že som pri prvom záchvate takmer dostala infarkt ja od strachu,písať nejdem. Za krátku dobu máme za sebou 5 veľkých záchvatov a niekolko menších. Na rôznych miestach a samozrejme rôzne skúsenosti.Strávila som 5 noci na urgentnom prijme,za plentou. Počula som , videla som, veľa som pochopila.
Myslím, že veľkým šťastím v tom všetkom je že manžel si ani z jedného nič nepamätá.Nevie nič z toho čo bolo pred záchvatom, počas neho, ani niekolko hodín po.
Po poslednom záchvate,pred 4 dňami, ostalo pár zlomených rebier, otras mozgu, silne narazená ruka v dlahe,naštiepená kľúčna kosť. Dostal záchvat keď som nebola nablízku.Bol v spoločnosti troch dospelých,informovaných osôb.Vedeli jeho diagnózu,ale nikdy nezažili na živo. Nezareagovali správne.
Nezazlievam im to. Donútilo ma ale prehodnocovať možnosti ako zabezpečiť pomoc aj keď nie som prítomná.
Na papierové lístky som do peňaženky,kartičky poistenca,vrecka dokonca do tabatierky vpísala EPILEPSIA, pridala som ICE čislo na mňa a zoznam liekov ktoré užíva.Sú to veľmi ťažké lieky a nieje možné mu len tak nakombinovať k tomu bežne používané lieky.
Po prvom záchvate mu privolaný záchránar - lekár podal správne, bežne používanú injekciu. Ktorá ale v spojitosti s liekmi ktoré užíva spôsobila život ohrozujúcu komplikáciu.
Jednoducho je nutné pristupovať k nemu individuálne.
Dopíšem k info že je slabo počujúci,odkázaný na odpočúvací strojček v uchu.
Je to ale veľmi dôležitý fakt lebo keď po kolapse leží na zemi, alebo ho ošetruje lekár po bežnom prihovorení nereaguje.
No a tu som hľadala čo všetko môžem urobiť. Našla som ako ďalšiu možnosť spomínaný náramok záchrany, či prvej pomoci.Prvý typ je tenký silikónový náramok ktorý pri jeho diagnóze je v bielej farbe s viditeľným označením EPILEPSIA. Je to v podstate náramok aké dnes nosí hoc kto, je to v podstate módny prvok. Nie som si istá ako by na také označenie reagovali ľudia v prípade záchvatu.
Všimli by ste si ho v kritickej chvíli ? Ja už dnes viem čo to znamená. Viem ako by to bolo dôležité ak by som zbadala náramok na ruke človeka ktorý leží na zemi No po pravde, ešte pred niekoľkými týždňami by som asi ťažko hľadala na ruke náramok.
Druhý z môjho pohľadu asi účinnejší náramok je textilný,na suchý zips. Dôležité, že sa dá nastaviť na rôzne hrúbky ruky.Je na ňom kovová platnička kde sa dá vygravírovať konkrétne potrebné údaje.
textilný náramok je po celom obvode krajov pretkaný reflexnou niťou.V kritickom okamžiku to môže byť hodne dôležitý prvok.
Ludia v mojom okolí ho ale výrazne odsúdili.Citujem : akoby nestačilo čo musí prežívať ešte bude mať na ruke obojok s údajmi ako pes.
Pre mňa nie je dôležité vnímanie náramku ako obojku pre psa. Moja otázka a strach je ako ľudia zareagujú keď záchvat príde.Všimnú si označenie.Pomôže zachrániť život, poskytne drahocenné informácie.
Pomôžte mi urobiť čo najsprávnejšie kroky. Nápady, rady aj skúsenosti čo ešte a ako urobiť.
S čistým svedomím môžem povedať že som sa stretla s veľmi ústretovým, chápavým zdravotníckym personálom, či osádkou RZP. Nik ale neurobil kroky aby prezrel ruku či tam je náramok. Neotvoril peňaženku, nehľadal kartičku poistenca ani neprešmátral vrecká či tam nie sú lístočky. Chápem to, prežila som, videla som. Maju skutočne plné ruky práce. Nastavujú prístroje, merajú životne dôležite funkcie.
Predstava ako hľadajú v telefóne kontaktné ICE číslo, ktorú som mala v hlave sa úplne rozplynula.Bola som roky naivná keď som si ako prvé kopírovala do nového mobilu ICE číslo, lebo som diabetik. Určite pomôže keď v zozname to číslo máte. Kto koľvek ho ale bude hľadať až keď bude po všetkom. Ked všetko dopadne dobre, manžel sa ohlási sám. Telefonovanie na ICE číslo sa stáva v podstate iba cieľom kam oznámiť, že nič iné nepomohlo.
Dakujem že ste sa dočítali až sem.