Nie je človek ako človek

Trvalo mi skoro mesiac, kým so dokázala spracovať svoju skúsenosť z nemocnice a hodiť ju na papier.

Pred mesiacom som skončila v nemocnici operovali mi žlčník. Predtým som bola naposledy v nemocnici pred dvadsiatimi rokmi......Nebudem Vám teda opisovať, ako som sa strašne bála a netušila čo ma čaká.

To, že som doma na stole nechala list na rozlúčku a odchádzala som z bytu v ktorom žijem sama so slzami v očiach a s jediným želaním, aby som sa sem vrátila....to mi dnes už pripadá smiešne.

Neskutočne som sa bála. Privítal ma doktor, celkom k svetu, komunikatívny cca v mojom veku, podrobne vysvetľoval, čo mi bude robiť. Na môj vkus až príliš podrobne :-)

Sestrička sa usmieva, nebojte sa večer pri telke už budete chrúmať oriešky......tá istá sestrička, ktorá sa smiala mojej požiadavke tesne po operácii, či mi obuje ponožky. Neskutočná zima mi bola. Ona hovorí a smeje sa, toto ani môjmu starému nerobím.....:-) Bože a akú máte veľkú nohu. Asi preto mi je na nich stále zima, lebo sú veľké a vždy mi trčia spod paplónu.....:-)

Predpríprava na operáciu. Kedy ste sa narodili? 5.6. jéééééj to je náhoda odpovedá anesteziologická sestra ja som 6.5.......čaká nás veľká oslava tento rok 50 tka hovorí sestra. A ja na to sucho odpoviem: „Ak prežijem!!!!!!“  Sestra sa smeje sa a hovorí: „Ani nesrandujte, k nám sa nechodí zomierať. Sem pohrebák nechodí, u nás sa na prd parkuje.....:-) “ Už sa smejem aj ja.

No poďte prejdeme na operačnú sálu. Ja? Ja sama tam mám ísť? A kto? Prichádzam na sálu. Sem si ľahnite. Neviem, ja som mala predstavu, že na sálu ma niekto odvezie už v spánku. Omyl. Ľahnem si, mladý chalan mi priviaže pravú ruku, potom ľavú. Na hlavu mi lepí nejakú vec. Pýtam sa: „Prečo ste ma priviazali?“ Aby ste si to nerozmysleli a neutiekli. Smejú sa. V tom príde doktor, pohladká ma po ruke a povie: Tu som. Aj ja vyletí zo mňa. Potom so stiahnutým hrdlom poviem, že sa strašne bojím. Doktor ma opäť pohladká a povie nebojte sa, vy si pospite, jediný kto by sa tu mal báť som ja. A usmeje sa. Žena pri mojej hlave mi zakladá masku a hovorí nadýchnite sa .....počujem nádych, výdych, doktor môžeme. Ako môžeme? Nie? Nič nerobte ja Vás ešte počujem. Posledná myšlienka a už nepočujem, necítim nič.

Počujem. .....Klaudia vstávať, čaká nás oslava......šup - šup 50 tka pred nami. Usmejem sa ....žijeeeeem :-)

Presuňte sa na druhú posteľ.......Ja? Ja nič nechcem, ja chcem spať......No poďme dvihnúť zadok a šup.

Otváram oči, vidím doktora. Usmieva sa a hladí ma po ruke. No ako? Neviem vy povedzte, vy ste boli v mojom bruchu. Smeje sa. :-) Na nočnom stolčeku máte odo mňa pozdrav. Krásny kameň. Klobúk dole, úžasný doktor, ľudský, empatický, príjemný, a dokonca aj sympatický - veľmi.

Ako naschvál niekoľko krát mi vypadla z ruky fľaška s vodou na zem, neviem sa zohnúť, lebo mám štyri diery na bruchu po operácii. Ešte aj zvonček na sestričku mi spadol pod posteľ. Ďakujem bohu, že mám na izbe spolubývajúcu, ktorú čaká operácia až na druhý deň. Pomôže mi, dvihne fľašku, zvonček.

Menia sa služby, prichádza sestrička......presnejšie napísane nasratý doberman. Hovorím, sestrička je mi strašne zle a nemôžem zaspať. Nemôžete mi dať niečo od bolesti a na spanie? „ČO SI MYSLÍTE, AKO VÁM MÁ BYŤ?“.....ste po operácii....a tresne dverami. Vrátila sa po viac ako hodine.......postavila sa na pravú stranu postele, videla že kanylu mám na ľavej ruke. Dajte sem ruku. Tak si cez boľavé, zašité brucho položím ruku, ona mi ňou trhne a niečo mi napustí striekačkou do kanyly.....Mala som pocit, že od bolesti vykríknem. Pýtam sa, čo mi to dala. Však ste chceli od bolesti. A na spanie niečo mi dáte? Podáva mi ružovú tabletku s úškrnom na tvári odvrkne „Vaše zdravie!“ Normálne som mala strach ju zjesť. V noci sa niekoľko krát zobudím na buchot je drevákov po chodbe. ( Tie dreváky by mali v nemocnici zakázať :-) )

Ráno sa rozletia dvere zapne svetlo ani bú ani mú len zreve, či niečo nechceme. Od bolesti. Už radšej nechcem nič.

Ranná vizita. Príjemná mladá lekárka mi odliepa ranu.....pýta sa ako sa mám a či niečo nepotrebujem. Hovorím, že by som potrebovala, aby aj sestričky naučila usmievať sa. Len sa usmeje.

Moja spolubývajúca Maťa odchádza na operáciu. Ja chvíľu driemem. A premýšľam nad sestričkou z nočnej. Prečo ľudia robia to, čo ich nebaví? Prečo také protiklady na jednom oddelení. Doktor verzus sestrička.

Maťa má po operácii, privezú ju na izbu. Volá sestričku, potrebuje na wc. Opakuje sa presne to isté čo u mňa. Po infúzii som cikala 3x z toho raz som sa netrafila do misy......môžem ja za to, že predtým som to nerobila ani raz v živote?. Maťa zvoní na sestričku druhý krát vletí sestrička. „ ČO ZASE?“ Je toto možné, takéto správanie zdravotníkov k ľuďom po operácii?

Mati padá na zem fľaša. Smejeme sa. Toto asi nedáme, ja sa ešte nezohnem, ona leží po operácii na posteli. Ale sestričku volať nebudeme ani za svet. Dnes už stačilo. Modlíme sa, aby na nočnú prišli naše milé sestričky z prvého dňa. Pokúsim sa fľašu postaviť na zemi nohou, akrobatický kúsok :-) a prisuniem ju k posteli. Maťa ju takto dokáže zdvihnúť.

Maťa sa pomaly snaží chodiť po izbe. Kedy mi dajú dole tie kompresné punčošky? Keď začneš chodiť. Už chodím. No dobre sestričku volať nebudeme. Pomáham jej ich dať dole.

V tretí deň mi oznámia, že odchádzam domov. Veľmi sa teším. Ale aj prezlečenie mi robí neskutočný problém, som mokrá ako myš a uťahaná ako kôň. Pobalím si veci, prichádza sestrička, donesie mi prepúšťaciu správu a od tej chvíle nikoho nezaujímate. So slzami v očiach vlečiem cestovnú tašku. Ledva stojím na nohách. Nikto Vám ju neodnesie ani len za dvere oddelenia. Volá mi kamarát, nepustili ma autom do nemocnice, stojím o tri ulice ďalej od nemocnice.......:-(

A ja ešte aj dnes premýšľam. Celé je to o nás ľuďoch. Naše správanie....nie je človek, ako človek. Všetko by sa dalo ináč. Ja tiež nemám všetky dni ružové. Ale stále verím, že ľudia na určitých funkciách, miestach by sa mali vedieť odosobniť od svojich bežných problémov.

Takže moja skúsenosť z nemocnice? Dvaja super lekári, dve super sestričky a dve sestričky – tie ani nazvať nechcem.