Svitá na lepšie časy

Tak sa to na mňa sypalo a sypalo, veď viete. Dennodenne napätie, čo bude, ako bude, stres, strach, smútok... A moje sily sa míňali a míňali... Nie, nebola som na dne, to verím, že bolo ešte ďaleko, ale cítila som, že niečo nedobré sa so mnou deje. Permanentná hrča v krku, plač na krajíčku, ale nie a nie sa spustiť a odplaviť ten bôľ.
Viem, vyrozprávať sa treba, ale to ja len ťažko... Ja som radšej za silnú, za hrdinku...
Tam, kde som tú podporu hľadala, som nenašla, skôr naopak... Precitnutie, smútok ešte hlbší, úvahy,či ozaj takto ďalej......
Oslovili ma ľudia, na ktorých som sa neobrátila, ale videli...tak nečakane nastavili ucho a jedného dňa minulý týždeň som na chvíľu poľavila zo svojej "hrdosti" a pustila von niečo z tej ťažoby... Nie, neprešlo, ale aspoň na chvíľku sa mi uľavilo...
Nuž, začala som sa o seba aj trochu báť, viem, že ľudské telo má svoje limity, tŕpla mi sánka, temer stále ma bolela hlava, pálili ma oči..., toto boli varovné signály.
V piatok večer som si prečítala odpoveď na môj mail od bylinkovej Ivetky...ohromila ma tým, čo mi napísala...
Včera ráno v posilňovni sa ma, ako často, môj tréner, zlatý chlapec pýta - ako sa má mama, ako sa má Jakub? A ja som sa počúvala, ako hovorím - po pravde - mama je už doma, dobre spala, začalo jej chutiť jesť, Jakub sa má lepšie, dobre komunikuje, operácia sa vydarila... "to rád počujem, zdá sa, že svitá na dobré časy" - tieto slová mladého chlapca, môjho trénera, mi od tej chvíle rezonovali v ušiach.
Áno, svitá, len si to musím dovoliť. Celý tréning som valila ako motorová myš. Tak dobre som si už dávno nezacvičila! Po tréningu, cestou domov, som pochopila. JA som si strojcom svojej pohody, svojho šťastia. Ak nenachádzam pochopenie, ok, niekde sa stala chyba a len ja ju môžem opraviť tak, aby mi bolo lepšie. Iného človeka nezmením. Môžem však zmeniť svoj postoj, svoj prístup. Myšlienky, ktoré tak často radím našim dievčatám v polepšovni, či tu na stránke, či kamarátkam..., proste potrebujem použiť aj u seba a pôjde to.
A tak som aj začala pracovať na svojom vnútornom pokoji. Nesmierne sa mi uľavilo, dievčatá. Nie, to nebude zo dňa na deň, ja viem. To je dlhá cesta. Ale pustila som sa po nej. A stále mi znie v ušiach veta - svitá na lepšie časy!