Babská jazda

Celé udychčané sme odfukovali pred odbavovacou prepážkou. Akurát, keď som sa chystala pustiť do vysvetľovania, letuška s profesionálnym úsmevom ohlásila meškania letu a sladkým tónom, ktorý má väčšina ľudí rezervovaný pre nechápavých idiotov, nás poslala sadnúť. To nám to pekne začína...
"No vidíš, načo si ma ťahala cez celé letisko ako splašená, ani vyčúrať som sa nemohla!", vyčíta mi moja najstaršia a ja rozmýšľam, či to bol fakt dobrý nápad, pribaliť ju so sebou. Dcérina nepostrádateľnosť ešte vzrástla, keď nám pridelili priority boarding:
"Keby si ma nemala, musela by si trčať v rade a nemohla by si si sadnúť, kde chceš," dôležito ma upozornila na vlastnú dôležitosť. A potom ešte aspoň desaťkrát. Ach jo, keby som ťa nemala...nuž bolo by mi ťažko. Aj keď...no nechajme to.

V Prahe na letisku sa pokúšam o niekoľkodňový lístok na MHD. Najprv po slovensky, pán si to nechá trikrát zopakovať, potom československy, tiež bez výrazného úspechu a nakoniec je moja čeština tak oprášená, že sa na mňa pracovník českej dopravy oborí: "Jó, paní, a to ste to nemohla říct rovnou?" No, vlastne mohla...veď ja som len tak laškovala.

Po hodinke sa dotláčam dezertom U Medvědú a vytešujem sa zo stertnutia s mojou ségrou. Som taká spokojná, že ma nenasrdí ani prenáramne milá číšnice, ktorá za sebou ťahá nohy, akoby na nich mala stokilové väzenské gule. Stelesnená radosť z práce. Ale keď do tretice zahlási: "Pití/dezerty/placení u kolegy!", narýchlo zhľadúvam všetky meditačné praktiky na vyrovnanú myseľ.

Ale čo tam po čašníčke, ktorá ašpiruje na titul Najdemotivovanejší zamestnanec roka. Vliezla som do najbližšieho kníkupectva (vlastne to bolo Tesco) a spokojne som sa motala pomedzi regále. Kde sa pozriem, vidím blížiace sa Vianoce. Nákupné košíky plné vecí, ktoré po celý rok zapadali prachom, umelé girlandy vzdialene pripomínajúce ihlčie (teda aspoň niektoré), tlačenica a nervozita. Pani predo mnou už po tretí raz dôrazne žiada pripísať nejakú žiarovku na nejaký účet a pokladník už po tretí raz povýšenecky vysvetľuje, že to nejde. Lebo majú inú procedúru, lebo kolega sa bude diviť, lebo pri reklamácii s tým budú problémy, lebo...Nakoniec je tam vedúci, pani ho presvedčí (skôr intenzitou hlasu ako argumentami) a pokladník jej vyhovie. Nezabudne pri tom ešte párkrát spomenúť imaginárneho kolegu, ktorý sa určite bude čudovať. A ja sa prichytím, ako zvieram pultovú dosku a všetku svoju vôľu sústredím na to, aby som nezvierala niečo iné...napríklad pokladníkov krk. No veď štastné a veselé...

Začiatok nového dňa, ako aj dvoch nasledujúcich, bol skvelý. Dopriali sme si totiž kráľovské raňajky. Určite tušíte ten výborný pocit, keď vám niekto urobí a prinesie kávu, omeletu, ešte teplé pečivo a na záver koláč. Nič na tom nemení skutočnosť, že to všetko za úplatu a nemalú. Rána boli jednoducho tou najsvetlejšou časťou dňa...a nielen doslova.

Až keď sme dorazili na Staroměstské náměstí, prišlo to pravé vianočne orechové. Prečesávali sme vianočné stánky, srkali z vianočného svařáku a počúvali life vianočné koledy. K mikrofónu prizvali nejakú Aničku, asi dvanásťročnú zjavne zmätanú slečnu. Ale keď nakoniec identifkovala správnu koledu, celkom jej to išlo.
Vianočný strom (stromček ho nemôžem nazvať ani pri najlepšej vôli) bol nádherný. Strieborno-biela kombinácia ma priviedla k presvedčeniu, že taký strom raz budem mať...keď budem veľká.

Babskej jazde nesmie chýbať babský večer. Bezdetná a nezávislá ženská by si taký večer asi predstavovala inak, ale žiadna žúrka, ani hadie tance okolo tyče sa nekonali. Na sestrinom priváte pri čajíku sme boli navýsosť spokojné s výrobou vianočnej výzdoby, testovaním novej sady na francúzsku manikúru, či novej pleťovej masky. Znehybnila mi tvár na desať minút a musela som vyzerať dosť odstrašujúco, lebo ani tá moja večne uvravená vrtuľa mi po celú dobu nepovedala jediné slovo. No chlap by sa asi nerealizoval...

Nasledujúce dva dni sa moja princezná bavila parodovaním vlastnej matky. Ono to síce vyzerá na prvý pohľad dosť zúfalo, ale občas také zrkadielko zabaví. Keď sa napríklad začne vykrúcať pred nejakým výkladom, očumuje si zadok a špúli tie svoje predpubertálne pery, cez ktoré pretlačí: "Mami, to si ty!" Sestra sa váľa a aj ja mám čo robiť, aby som tam nevyprskla. Tá karikatúra je totiž fakt trefná. Alebo keď vykladá, že "...u nás doma všetci veľa jeme...a najviac mamina!" No čo jej na to mám povedať, keď mi práve z úst trčí kusisko pečenej klobásy, čo som si kúpila hen v stánku na rohu ulice?!
Alebo keď cestou naspäť v lietadle vyzvedá: "Čo to stále čítaš?"
"Volá sa to Otvorené srdce a je to o tom, ako byť spokojný a šťastný."
S absolútnym nepochopením ma zaklincuje: "A na to potrebuješ knihu??!" Nuž, bohužiaľ, potrebujem...teda aspoň niekedy.

Ale nielen vlastné dieťa mi dávalo zabrať. Cestou na vianočné veľtrhy si moja ratolesť sadla v električke na posledné voľné miesto, keď tu vyskočí z vedľajšej sedačky mladý chalanisko a že: "Nechcete si sednout?" Obzerám sa, ale som tam jediná, kto nesedí. Takže to bolo pre mňa!? Nie je náhodou nejaký drzý, puberťák jeden? Čo som ja taká stará, aby niekto pociťoval povinnosť pustiť ma sadnúť?! Alebo, ó panebože, toto nemôže byť pravda, vyzerám ako tehotná?! Sestra je zase v kŕči a ja vážne prehodnocujem plastiku. Môj drahý aj tak ešte určite pre mňa nemá žiadny darček...
Nakoniec som tú plastiku vďaka pani zo strelnice zavrhla. Alica sa totiž rozhodla utratiť vreckové na strelu zo vzduchovky a tetuška jej nakázala, podať kabát sestre. Keďže tam nikto iný nebol, musela myslieť mňa. Ok, ok, mala okuliare, bolo tam šero (zatiaľčo do spomínanej električky svietilo jasné poludňajšie slnko) a práve bola otočená k nejakej známej, ale plastika nebude. Teraz som sa skoro ohla v páse ja, keď pani akože šeptom tej známej zahlásila: "Tohle je dnes první klient. Ale víš co, já se divím, že sem vúbec někdo chodí." ...nuž, niet nad lojálnych zamestnancov.

Na vianočnom veľtrhu ma uchvátili prútené vianočné ozdoby, nikdy by ma nenapadlo, že sa dajú tak nádherne upraviť. Už sa teším na povianočný výpredaj ozdôb, nakúpim si prútených gulí a korpusov a rybičiek a hviezd a čojaviemeštečoho za plnú skriňu a na budúce Vianoce sa vyřádím. Čestné slovo. Stánky s vianočnou keramikou striedali kartárky a nejaký ten veštec, drevené figúrky, bábky a nakoniec klasické handrárne. Niekde medzi bol pomerne vyťažený stánok s názvom Levné knihy. Levné knihy pro děti, levná odborná literatura, levné slovníky a nad policou so životopismi Churchila, Kopeckého či Horníčka trónil tragikomický nadpis Levné osobnosti. No ale to si tí páni naozaj nezaslúžia...

Večer sme si šli do divadla pozrieť príbeh narodenia Ježiška. Už dávno som nevidela tak dobré predstavenie, vlastne som už dávno nebola v divadle. Najprv som bola mierne v pomykove, keď Mária v úvodnom monológu priznáva, že sa jej veľmi do manželstva s Jozefom nechce, pretože: "...jakoby jsem tušila ňáké komplikace..." Nato sa vzadu jemný hlások z hľadiska opýtal: "Co jsou to komplikace?" A bolo po rozpakoch. Bavili sme sa všetci. Keď doviezli Herodesa na scénu, jeho prvá veta bola: "Mám depresi!" A keď pastieri s farizejmi a troma kráľmi a Jozefom hlučne oslavovali narodenie jezuliatka, Mária úplne autenticky spustila hysterický krik, nech budú ticho, lebo malý nemôže spať, pripomenulo mi to vlastnú domácnosť... a mnoho ďalších. Bolo to tak neuveriteľne ľudské a známe, že sa nedalo sa s tým nestotožniť. O rok vraj budú hrať Snehulienku a určite si to nenechám ujsť.

Celú cestu domov sme prekvákali. A ja som premýšľala, či si tento náš výlet bude moja najstaršia pamätať, aj keď už bude mať vlastné deti. A keby aj nie, veď ja im o tom raz s radosťou porozprávam...