hovorím si, asi som dnes nemala pozerať reflex a asi sa mi mnohé z vás vysmejú, ale mne sa po prvom príspevku v reflexe rozbehli slzičky po tvári a nešlo to zastaviť....áno, dojal ma príbeh o dievčatku, ktoré bolela chrbtica, našli jej nádor pri mieche a ona zomrela.....ale moje slzy boli a sú aj slzy nesmierneho strachu, ktorý ma od tej chvíle premohol....už pol roka sa liečim na bolesti v krížovej oblasti, sú to také zvláštne bolesti ktoré lekár najskôr diagnostikoval ako hypermobilitu klbov, ale neskôr, po pár mesiacoch, ked sa nič pozitívne nedialo ma poslal na CT, pretože nevie, čo sa tam deje, proste permanentný zápal a ja mám strach...viem, že sú na tom ľudia horšie, že sú aj zákernejšie choroby, ale ked sa ma deti pýtali čo mi je a ja som nedokázala prestať plakať a musela som im, ja, ktorá im stále hučím do hlavy, že musia myslieť pozitívne, povedať pravdu, že sa bojím....no zlyhanie matky....potrebovala som to dostať zo seba, nič viac, deti už spia a ja som tu s tým ostala sama....tak som sa vám zdôverila......
Pekne si to povedala, musim s Tebou len suhlasit.
Pekny den:-}
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
yaya, žiadne zlyhanie matky, lebo aj ty máš právo na slzy, bolesť a strach...aj mne vyhŕknu slzy, keď kdesi čosi čítam, niekedy keď mi moje deti rozprávajú o svojom smútku, alebo keď čítam na blogu napríklad Vlada Schwandtnera alebo keď mi kamarátka píše o svojom tele, ktoré sa jej odvápňuje a vraj sa nevie prečo a ona má len 30 rokov...smútok je súčasťou nášho bytia, žitia, rastu, spoznávania seba samých, ľudí okolo nás...takže si kludne poplač a smúť. Je to prirodzené. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Yaya, pri tejto teme ma napadli slova, ktore som si zapamatal(nie doslovne) a par krat som prekonal, to co vo mne blokovalo rozhodnutia.
Citát z Knihy Duna (strana 6), autor Frank Herbert: » Nesmím se bát. Strach zabíjí myšlení. Strach je malá smrt přinášející naprosté vyhlazení. Budu svému strachu čelit. Dovolím mu, aby prošel kolem mne a skrze mne. A až projde a zmizí, otočím se a podívám se, kudy šel. Tam, kam strach odešel, nic nezůstane. Zůstanu pouze já.« :-}
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Strach a bolest je prirodzena obrana organizmu a myslim si , ze pokial nie je strach panicky, tak je spravny a normalny.....
Ja som obcas velmi ustrachana, ale vedla "urcitych ludi " mam pokoj v dusi a aj o tom je zivot, ze dokazeme verit v dobre a v dobro
Strach a pokoj idu ruka v ruke a preto oba stavy patria k zivotu....
Som typ cloveka, ktory dava volny pole svojim emociam a ucim to aj svojich, teda nasich chlapcov, ze ak citia potrebu plakat, nech placu...je to ludske a nemaju sa za co hanbit
Neuznavam vetu"Chlapi neplacu", lebo to vobec nie je pravda a mojho otca som videla plakat 3x v zivote a kazdym razom som si ho viacej vazila a mali sme k sebe este blizsie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Milá Yaya
Nezlyhala si, ani pred deťmi ani sama pred sebou. Niekedy je ťažké skrávať emócie, tak ako v tvojom prípade.
A pevne verím, že tvoj strach je neopodstatnený a že sa nepotvrdí spomínaná diagnóza.
Držím ti všetky palce, čo mám.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dakujem za všetky úžasné podporné riadky (zasa tebe unbi...ako vždy) ked mám problém, potrebujem o tom hovoriť a tentoraz som o tom hovorila vám...trošku mi pomohlo...klamala by som, že sa už nebojím, ale viem, že sa musím pozitívne naladiť....prežila som emocionálne veľmi ťažké obdobie a pár mesiacov trápenia a myslím, že toto je dôsledok...toho myslenia negatívneho.....takže, prekonám bolesť a strach, pozriem sa pravde do očí a viem, že bude dobre....ešte raz dakujem, dám vám vedieť, ako to dopadlo, 13.9 ma to čaká a pre mna číslo 13 bolo vždy šťastné.....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
bola som, preskenovali ma a pani doktorka mi stručne oznámila..."máte tam nález, je to veľké, tlačí to na klby a preto to bolí, ale zatiaľ nevieme čo to je, výsledky v utorok...." takže platí to čo na začiatku....bojím, bojím....a ako!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ach jaj. Drzim palce nech je to co najmensie zlo.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Držím palčoky, aby to dobre dopadlo...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
yaya myslím na teba.... bude dobre...musí byť
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No uz sa tolko neboj. Pozri za seba, kolko ludi uz za Tebou stoji...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...mno, ja som hlavne myslel tu šóru ludi, ktorí za Tebou stoja v potravinach na kasu a Ty nemozes najst penazenku 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ste strašne zlatí, sú chvíle, keď si nepripúšťam, sú chvíle keď neverím, sú chvíle keď sa fakt bojím....viem že to nebude nič vážne, lebo viem....musím vedieť...ale keď slovo "nález" znie taaaaak škaredo....ďakujem vám, v najhorších chvíľach človek fakt zistí akých má priateľov...o vás som ani netušila....ďakujem
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
yaya v pvom rade zažeň zlé myšlienky a pros svojho anjela každý večer, aby ťa zlé myšlienky nezničili ani tvoje vlastné. Ver mi, bude to fungovať, vyčistíš si myseľ. Sila myšlienky je zatiaľ podceňovaná a ako spúšťač problémov ich môžeš otočiť ako samoliečiaci proces. Vyzerá to tu ako klišé čo som napísala, ale nalaď sa pozitívne a budeš sama prekvapená. Motlidby sú presne to o čom píšem, uznávané tisícročia a každý máme tú svoju. Skús to, držím ti tiež palec.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Všetci sa bojíme. Môžeme sa tváriť, že nie, ale ľudia ktorým na nás záleží to vždy prekuknú. A strach nie je prejavom slabosti a už vôbec nie zlyhanie- strach nás posúva vpred- ak s ním dokážeme bojovať, je strach cnosť.
Hoci poznám aj ľudí, ktorí majú všetky choroby sveta a svoj strach prenášajú na druhých. Sú to prípady, keď si človek odkašle a hneď má pocit, že má rakovinu pľúc. A plače a plače a my okolo sa cítime zle, lebo je to už dvadsiata choroba tento mesiac, sto dvadsiata tento rok a my už sa necítime takí silní, aby sme stále s poľutovaním v hlase opakovali: "to bude dobré, žiadny strach."
Človeka to akosi prestane "baviť".
Ale to nie je tvoj prípad- lebo títo "chronickí" si nikdy neuvedomia, že tým neubližujú iba sebe, ale aj svojim blízkym. Je to určitá forma sebectva. Vtedy je strach príťažou. Tak: pozitívne myslenie, hore hlavu, bude to dobré. A ja sa nemýlim