Vizionár

Toto rozhodnutie vo mne dlho zrelo. Chcela som si prečítať niečo z klasiky. Najskôr som uvažovala nad veľkými klasikmi. No nakoniec som sa rozhodla inak. Vybrala som si Dominika Tatarku. Je to skoro rodák a v detstve sa o ňom doma šuškalo. Aj som si nejakú knihu kúpila, ale nedostala som sa ku nej. No pri návšteve knižnice po dlhej dobe na mňa doslova vyskočil z prvej police, pri ktorej som sa zastavila. Ako prvé som zvolila útlu knižku Rozhovory bez konca. Obsahuje 2 novely. Vyšla v roku 1959. Je to zaujímavé čítanie. Vlastne je to oboje o vzťahu matky a syna. Možno to vychádza aj z toho, že sa narodil ako ôsme dieťa v poradí, najmladší a jediný syn.

Ale o inom som chcela. Čítam, čítam a zrazu ma tie slová nekonečne prekvapili. Syn telefonoval s matkou. V tých časoch to nebolo jednoduché, ona musela dobehnúť na družstvo. Nebolo to jednoduché použiť telefón a pred cudzími ľuďmi sa rozprávať a počuť syna ako keby bol vedľa nej.

No zamyslela sa a teraz budem citovať:

"A tak našla potešenie v týchto v týchto rozhovoroch na diaľku, ba utvrdzovala sa v povedomí, že svet ide k lepšiemu. Matere sa už nebudú trýzniť pre synov, ako sa ona trýznila. Ba vďačne by bola uverila, že raz synovia pre potešenie svojich starých materí prídu na onakvejší vynález, ktorým matere budú môcť  nielen počúvať, ale aj vidieť a sledovať svojich synov na diaľku, ako dákym lampášikom."

Znovu opakujem, že toto dielo vyšlo v roku 1959, 65rokov dozadu. Ani neviem, jak to nazvať. Celkom šokujúce pre mňa