Dáždnik

Požiadali ma, aby som nastúpila do policajného auta. Mlčky som poslúchla.
Začalo pršať. Najprv len drobné kvapky, ktoré sa razom pozamieňali na obrovské, až to dunelo.
Mám rada dážď. Len tak si sedieť niekde schúlená a tíško pozorovať dažďový tanec...
V tú chvíľu som si vybavila zoznámenie s MM.
Vo filmoch to tak býva. Ste v živote ohrozujúcej situácii a celý život sa vám premietne pred očami.
No ja som to urobila zámerne. Potrebovala som to. Potrebovala som cítiť istotu, lásku, podporu. Ak by som dookola mala myslieť na to, čo sa práve odohralo, zbláznila by som sa. Najradšej by som päsťami tĺkla do okien a vrieskala ako zmyslov zbavená, no rozum prevýšil city. Musel.
A tak som v tichosti svojej duše začala spomínať na prvé stretnutie s mužom môjho života.
Bola nedeľa a pršalo. Typická letná búrka.
Nemala som dobrý deň. Súril ma čas a to nemám rada.
Tak mi treba. Nemala som si prekladať skúšku z Didaktiky. Takto by som mala pokojné prázdniny. Moje posledné študentské prázdniny. O rok ma čakajú štátnice a potom život pracujúceho človeka.
„Hurá!“ zakričala som si ironicky.
Zdalo by sa, že dážď nedeľu rozveselí, no nie keď som vonku a leje ako z krhly. Aj vtedy tomu bolo tak. Stála som pred vchodom mojej kamarátky, pozrela na ten lejak a zašepkala známu vetu z filmu Na samote u lesa: Chčije a chčije!
Veru, a ja nemám dáždnik. V časoch vysokoškolského štúdia dáždnik nepatril k môjmu imidžu. In bolo chodiť bez neho. Mala som len skriptá a tie nemohli padnúť za obeť. Jednak neboli moje a bola som za ne nesmierne vďačná. Už len stačí zmáknuť nejakých 420 strán a mám to vo vrecku.
Z tuhého premýšľania,ako sa čo najefektívnejšie transportovať suchá aspoň k zastávke MHD, ma prebral obraz blížiacej sa osoby, ktorá naviac mala dáždnik! Pri lepšom zhliadnutí som zistila, že jeho majiteľom je fešný chalanisko. Vysoký, čiernovlasý, aj keď trošku vyziablý, upravený mladý muž.
„Ach!“ sladko som si povzdychla a rázom prebehla k nemu pod dáždnik. Za bežných okolností by som to nespravila, no po rýchlom vyhodnotení všetkých mojich možností, bola táto najvýhodnejšia.
„Ahoj!“ priskočila som do jeho vyhúkaného pohľadu.
„Môžem sa zviesť?
„Ahoj, jasné, nie je problém.“ odvetil milo, načo som sa určite začervenala, keďže som skôr hanblivý typ.
Postrehol moju miernu nervozitu, začal nadväzovať rozhovor:
„Kam to bude?“
„Na zastávku MHD, bývam na Sekčove, čiže mám pred sebou ešte kusisko cesty cez celé mesto.“
“A ty máš kam namierené?“ vyzvedala som.
„No, šiel som domov, keď si mi skočila do cesty. Teda pod dáždnik.“
„Ou, prepáč, vôbec som si to neuvedomila. Vyzeralo to, že niekam odchádzaš, nie že prichádzaš.“ Usmiala som sa. To vždy zaberie.
A tak sme sa rozprávali o svojich dnešných cestách, kde sme boli, čo ešte máme na pláne a tak. Zistili sme, že moja spolužiačka Slávka, je jeho suseda a občas si spolu vyjdu na pivo.
Zistila som, že práve nastúpil k polícii, takže pol roka bude študovať v Blave, domov chodí raz za dva týždne. Baví ho to, rovnako ako matematika, počítače, skrátka všetko okolo techniky. Šport zrovna nemusí. Pravý opak mňa.
Ani neviem kedy, a stáli sme na zastávke. Trolejbus odišiel, prišiel ďalší, po ňom ďalší a my sme iba postávali a debatili. Spamätala som sa, až pri pohľade na hodinky.
„Fúha, to je už toľko? Budem musieť ísť. Bolo to fajn stretnutie, ešte raz sa ti ospravedlňujem, že som ti skrížila cestu a ďakujem za zvezenie.“ povedala som a mala sto chutí ostať a spoznávať tohto super chalana.
Trolejbus číslo 8 otvoril dvere, rozpačito sme na seba pozreli, strčil mi do rúk dáždnik, načo trolejbus zazvonil a ja som v rýchlosti nevedela čo robiť. Nastúpila som a zavretím dverí si uvedomila, že naše stretnutie skončilo bez konca. Alebo pokračovania?
Neviem ani jeho meno, v tých rozpakoch sme na to akosi pozabudli. Viem od neho všelijaké informácie, ale meno nie. Zamyslela som sa, aké meno by mu pasovalo. Janko, ani Jožko iste nie, možno René alebo Matúš. Rozosmialo ma to.
Bolo to len náhodné stretnutie s náhodným mladíkom? Ešteže neverím na náhody...
O to väčšie bolo moje prekvapenie na druhý deň. Spokojne som oddychovala na balkóne, v rukách skripta, tváriac sa učenlivo. V tom hvizd a hlasné:
„ Nelaaaa!“ Slávkin hlas. Natešená som vystrčila hlavu a v tom šok. Bol tam on. Mladík s dáždnikom. Srdce mi poskočilo a zrazu som nevedela čo so sebou.
„Poď von!“ lanárili ma.
„O chvíľu som tam.“
Mala chvíľa to asi nebude, s hrôzou som zistila, že nemám „tvár“. Nepatrím k ženám, ktoré si na tvár nacapkajú celú omietku aj s maľovkou, stačí jemný make up na bežný deň. Deň, keď mierim medzi ľudí. Dnes som to v pláne nemala. Chcela som si len tak hovieť doma, pri kávičke a niečom dobrom a popritom prezrieť, čo by som sa asi mala učiť. Nazývam to zoznamovací večierok.
Vzrušením a stresom zároveň, som si nedokázala naniesť ani maskaru. Ruky sa mi triasli ako osike, čím maskara skončila mimo očí. Vzdala som to po štvrtom pichnutí do oka. No nič, bude to skúška šokom. Veď keby ma nechcel vidieť, tak nepríde a ak náhodou príde aj po dnešnom stretnutí, tak to bude dobré znamenie. Je to len v mojej hlave. Som krásna, som krásna. Opakovala som si dookola, uveriť tomu bolo o čosi ťažie.
Ako krycí manéver mal poslúžiť môj pes. Každý miluje rozkošné šteniatko.
Zo začiatku to šlo. Vyhýbala som sa priamemu očnému kontaktu a Ronny plnil svoju úlohu dokonale. Tajnú úlohu mala aj Slávka, čo som nemohla tušiť. Nenápadne sa vytratila, pod zámienkou návštevy našej spolužiačky, ktorá býva vo vedľajšom paneláku. Vraj sa dohodli. Určite! Dohodli sa akurát tak oni dvaja! Nezazlievam jej to, skôr naopak. Tak to malo byť.
Odvtedy sme spolu. Dáždnik som mu už nevrátila, dodnes ho máme uložený ako pamiatku na naše zoznámenie. To bolo pred 15-timi rokmi.