Nebo

“Babka a keď zomriem, kam pôjdem?”, pýtala sa s nevinnosťou štvorročného dieťaťa.
“Do neba. “
“A čo tam budem robiť?”
Babka presvedčene odpovedla:”Nič, narastú ti krídelká, zmeníš sa na anjelika a budeš len tak……”
“Ja nechcem žiadne krídla!”, zahundrala nahnevane. Ona predsa nie je vták.
Babka sa zasmiala. “No nehnevaj sa, v nebi ti bude dobre, tam nie sú žiadne trápenia. Budeš tam mať všetkého dosť.”

Očká jej zaiskrili, niečo ju napadlo. “A bude tam aj čokoláda?”, spýtala sa s túžbou v hlase.
“Ojojoooj”, zasmiala sa babka,”tej tam bude, koľko len chceš a ani zuby sa ti kaziť nebudú”. A smiala sa ďalej na tou detskou logikou.
Tak potom je to dobre, čokoláda je super, nebo sa jej začínalo páčiť.

Nemohla spať, slzy sa kotúľali dole tvárou a nie a nie prestať. Bolelo to. Malá Guľka zomrela a ona nevedela, kde je a kde bude. V duši mala zmätok. Mala sedem rokov a zmieriť sa so stratou zvieratka, ktoré je priateľom nevedela. Mama jej pomôže.
„Mami? Aj Guľka môže ísť do neba?“
„Jasné drobček.“, odpovedala mama mäkko.
Slzičky prestali tiecť. Kvapka neistoty však ostala. „Ako to vieš, babka vraví, že nemôže, lebo nie je človek.“, do srdiečka sa začal opäť vkrádať strach.
Mama ju objala a usmiala sa: “A čomu veríš ty?“
Chvíľu na mamu zarazene pozerala, potom sa usmiala. Vydýchla si. Mama vždy hovorila tie správne veci. Iní vraveli, že rozpráva divne, ale ona vždy mame rozumela.
Guľka je v nebi.

Mala jedenásť a cit pre filozofiu. Rada filozofovala čo, prečo a ako. Keď sa pýtala otca, čo budú v nebi robiť, keď tam prídu, unavene zdvihol hlavu od kníh a rýchlo odpovedal, že nič.
„Aaaaaaa, emmmmmmmmmmmm, nebudem sa tam potom nudiť?“, zamyslene prestupovala vo dverách.
„Čo?! Nudiť? To sú nápady! Potrebujem pracovať....budeš tam mať svätý pokoj! A nebo vlastne neexistuje!!!“, odpovedal otec nazlostene.
Rozpráva presne ako jeho žena, niekedy jej nerozumie. Cíti sa pri nej neisto a to ho veľmi znervózňuje. On žije vo svete vedy, všetci predsa žijú vo svete vedy. Tak prečo sa ho pýta také divné veci?
„Ale......a keď nechcem mať svätý pokoj?“, spýtala sa opatrne.
Otcov pohľad jej odpovedal.
Hm, nebo by nemalo byť nudné. Musí o tom ešte porozmýšľať.

„Budeš mať sedemnásť a vôňu ženy......“, šepkal jej do ucha. Smial sa. Ona tiež. Keď ju pobozkal, bola v nebi. Viac nepotrebovala.

Po príchode na vyšku zatrpkla. Zlomené srdce a mamine zdravotné problémy ju tlačili dole. Prestala sa tešiť, roboticky žila. Zo dňa na deň si opakovala “vydrž, musíš vydržať!!!”
Richard ju naučil opäť sa tešiť zo života. Prvýkrát po dlhom čase ju rozosmial a z nej opadli obranné obruče, ktoré viac držali nešťastie v nej než ju od neho ochraňovali.
Po promóciách sa vzali a verili, že ony budú tá vínimka. Neboli. Ale ustáli to. Naučili sa spolu žiť, odpúšťať si, tešiť sa z toho, čo majú. Keď prišli deti, rozcitlivela sa. Bola dobrá matka. Možno až príliš. Stále viac a viac uvažovala, čo potom, keď sa niečo stane…deťom, Rišovi…….čo bude robiť. Rozmýšľala. Vedela akoby to malo na druhej strane vyzerať, vedela, že by chcela mať všetkých opäť po hromade. Rodinu, tých čo miluje.

Keď mal Rišo autonehodu, prežila si peklo. Srach o neho, neistota z budúcnosti, preľaknuté deti……. Vedela, že takto to už nepôjde. Potrebuje istotu. Rozhodla sa – Je to o tom,čomu verím!

Zobudila sa na bolesti. Doterajšie dávky prestávali zaberať. Ešte by mala počkať, ale tabletku predsa zobrala. Odohnala si spánok. Rozmýšľala, robila to často. Počúvala tichý dom. Začala spomínať na Richarda, mamu, otca. Pred očami jej pobehovala Guľka, kamaráti z detstva, deti keď boli malé, vnúčatká. Prišla jej na um babka. Hľadela do tmavého stropu a usmievala sa. Potom to už neudržala, vybuchla do smiechu, nestačila lapať po dychu, začala kašľať.
Svetlo na chodbe sa zaplo a vnučka sa vystrašene pýtala, čo jej je.
“Nič, nič Ivka, všetko je v poriadku. Len...spomenula som si na svoju babku. Ona verila, že sa po smrti stane anjelom. A ja som si ju predstavila ako s tou šatkou na hlave a tučnými sukňami poletuje na tých malých anjelikovských krídlach… ”. Opäť sa rozosmiala, bol to už len tichý pokojný smiech.
Ivana sa nechápavo dívala na posteľ. “Donesiem ti vodu?”, spýtala sa.
Potom ešte dlho nevedela zaspať. Bola na to zvyknutá, v podstate sa to stalo realitou každej noci. Vek a choroba jej doľahli na telo no na duši mala pokoj. Nevedela, kde bude ďalšia zastávka, ale vedela ako to tam bude vyzerať. A vedela, že to už nebude trvať dlho. Pred svitaním zaspala.

Zobudila sa na prenikavú vôňu horúcej čokolády. Bolesti už nemala.