Deň matiek

Zuzana

Niečo podobné som prežívala,keď som "nečakane" otehotnela práve,keď som mala ísť do práce.Najskôr som tvrdila, že určite nie som tehotná, potom som sa s tým zmierila, ale tvrdila som, že budem mať určite dievča, tak sa "obetujem" a predstav si, že som mala úplne iné tehotenstvo-nebolo mi zle len 7 mesiacov , ale 8,5 a vzyerala som úplne ináč a to ma utvrdzovalo v mojej nádeji, že to bude dievča....No a keď sa nám to narodilo, čuduj sa svete, bol to chlapec a ja sa musím priznať, že som bola trošku sklamaná, ale len chvíľku,/teraz si o mne neviem čo pomyslíte, ale ja som úprimná a fakt som chcela dievča, ale dnes by som môjho mladšieho syna nevymenila za nič..../. Takže bolo predomnou ďalšie 3-ročné obdobie...Vymenili sme byt a keď mal syn 3 roky, moja polovička odišla na 2,3 dňovky a potom týždňovky. Aj toto obdobie nášho života malo aj pozitíva/človek mnohokrát zistí čo má, až keď to nemá stále vedľa seba/ a zrazu mal synátor 6 rokov, škola-predtým poctivo do škôlky,nikdy sa nebáli ľudí, sú to také spoločenské typy...No a zohnať prácu, aby deti nezostali bokom -priam nemožné...tak som skončila na strednej a aspoň čiastočne som pracovala v odbore-informatika...
Či to malo význam, že som svoj čas a časť kariéry-bola vôbec nejaká?-dala deťom? Na to mi odpovedal môj pubertálny syn asi pred mesiacom, lebo u nás sa budú diať zmeny...Je teraz ôsmak a rozhodol sa, že chce ísť na biligválny gympel-prečo by nemohol študovať v angline,si povedal. Na to by nič nebolo, ale ten gympel je 100 km od nás a keďže bol úspešný na prijímačkách a dostal sa tam, tak bude bývať u manželových rodičov-od nich je to 5 km MHD.A až vtedy som si uvedomila, že pomaly ale isto vyletí z hniezda...Aj keď sme sa stretávali väčšinou len navečer, lebo má veľa záujmov, ale predsa sme si pokecali, ponadávali, mal ma kto rozčuľovať a od septembra mi bude chodiť-teda nám bude chodiť-len na piatok, sobotu, nedeľu...A to bol, je a ešte bude riadny oriešok, lebo mi bude smutno...Samozrejme, že moje reakcie boli kadejaké, no najradšej by som ho mala doma, ale brániť mu nechcem, keď vie čo chce...A on ako keby to vycítil, prišiel za mnou a vraví:"Mami, neboj, Ty neveríš našim vzťahom? Ty neveríš tomu , ako si ma vychovala? Čo všetko si mi dala a naučila ma?Veď vieš, že Ti poviem čo si myslím a sú teleofóny a net-budeme si písať a v piatok som doma ako na koni..."A až vtedy som si uvedomila, že roky stáli za to a nikto mi ho nevezme, aj keď bude na druhom konci sveta.
Teraz som bola asi dosťsentimentálna, ale aj som si poplakala a viem, že si ešte polačem, ale taký je život...
A možno toto bude ten správny kopanec a ja sa opäť naštartujem a nájdem niečo, kde sa budem fakt realizovať.

Zuzana

Máš môj veľký obdiv, obdivujem Tvoj kľud a pohodu-neviem, či sa to dá naučiť počtom detí, ...Ja som práve zrušila celé chlapské mužstvo u nás doma-dobre ma vytočili-a tak to teraz rozdýchavam. Dnes večer bol asi záťažový stupeň 500-dobre , že idem spať-viem, že sa z toho vyspím,len niekedy mám pocit, že som najhlúpejší tvor....
No dobre, idem spáchať večernú hygienu a šup do postele, lebo včera som to prehnala a zajtra zasa skoro vstávame, lebo ideme hrať do Žiliny. Dobre zaspite a trošku si oddýchni.

Zuzana
Aj tak dobre, u nás to najhoršie bral najmladší člen rodiny, ale potom to rozchodil a pri večernom hokeji pre istotu zaspal.

Čo vy, ale ja som najhoršia mama, aj keď nie vlastnou vinou. Pani učiteľka z malej triedy kde chodí naša 4-ročná ma uistila, aby som stihla vystúpenie obidvoch detí, teda aj staršieho syna, rozložili vystúpenia na 15:45 hod a 16:30 hod (presun z pôvodných 16:00 hod), tak som pokojne absolvovala vystúpenie dcéry, keď sme sa presunuli do synovej triedy s rozčarovaním som zistila, že spievajú poslednú pieseň. Si viete predstaviť aká som bola sklamaná a razčarovaná. Ešte že to zvládol syn, aj to len preto, že očami našiel medzi rodičmi veľkého kamaráta z vedľajšej dediny. A keď mi potom doma hovoril, že nás hľadal a nikto ho nefotil ach, do kelu.....

Zuzana
Ahojte, maminy,

včera som vložila citát od Lennona a nedá mi, aby som Vám nepriblížila článok, ktorý vo mne evokovokal jeho napísanie. Včera ráno v relácii "Živé slová" bol uvedený pekný príspevok ku Dňu matiek,ak chcete, prečítajte si ho, mňa veľmi zaujal a priznám sa, že ma dojal.
Tu je, celý stiahnutý:

"Deň matiek je sviatok, ktorý – ako sa zdá - zatiaľ si v našej krajine nenašiel to pravé miesto. Jeho existenciu stále vnímame skôr formálne. A ak si ho aj v niektorých rodinách pripomínajú, tak väčšinou len celkom potichu a skromne.

Pravda, tie naozajstné mamy ani priveľa okázalej sviatočnej vďaky od svojich detí nevyžadujú. Keď sa vo výchove vydarí všetko tak, ako sa má, ich úctu a lásku predsa cítia denne. Nepotrebujú veru jediný raz v roku počúvať zabehnuté frázy. Stačí im úsmev, občas drobná pomoc, obyčajné slušné slovo. Pre rolu matky sa predsa žena rozhoduje dobrovoľne, bez nároku na búrlivý verejný obdiv.

Byť matkou je však aj celoživotný záväzok. Okrem radostí z toho, aké náš potomok robí pokroky, ako sa mu darí, či aký je šikovný, prináša materstvo so sebou aj trvalú zodpovednosť. A nekonečný strach. V každej mame sa zaručene zakorení aspoň odvtedy, čo prvý raz beží v noci s chorým dieťaťom k lekárovi.

Zdravá spoločnosť by aj napriek dobrovoľnosti materstva mala matkám venovať náležitú pozornosť. Usilovať sa, aby žena mohla porodiť dieťa s pocitom istoty, že nezostane finančne odkázaná, bez neustálych obáv, či na ňu počkajú v zamestnaní, alebo či ju iný zamestnávateľ ihneď nepošle preč už spred dverí. Zdravá spoločnosť je priam povinná matkám všemožne pomáhať. Keď už pre nič iné, tak aspoň z čisto pragmatického dôvodu - vychovávajú jej nových daňovníkov. Všetko, čo štát do výchovy novej generácie investuje, môže sa mu stonásobne vrátiť. Ale platí to aj naopak.

Naša spoločnosť má však voči matkám, ba voči ženám vôbec, stále veľké dlhy. Naši mocní si to kdesi v trinástej komnate aj uvedomujú, len s tým akosi nevládzu pohnúť. Alebo sa im do toho riešenia ženskej problematiky ani nechce a ich svedomiu stačí, ak si sem-tam na ženskú nôtu verejne pobedákajú.

Je predsa zvláštne, že hoci Deň matiek sa u nás neujal, toľké roky po zásadnej politickej zmene začíname čoraz nástojčivejšie oprašovať Medzinárodný deň žien. Nie síce v jeho socialistickej podobe, keď sa páni,,er-o-háci„ ôsmeho marca poprechádzali po pracovisku, rozdali ženskému osadenstvu červené karafiáty a ležiakové obrusy či peňaženky a potom to vyčerpaní zvýšenou aktivitou išli niekam poriadne zapiť.

Dnes si skôr namiesto vinšov zvykáme pripomenúť rôzne štatistiky, ktoré pre ženy nevyznievajú akurát priaznivo. Nielen v krajinách tretieho sveta, islamských či podobných so skamenenými tradíciami, ktoré ženskému pokoleniu upierajú i tie najzákladnejšie práva. Aj vo vyspelej Európskej únii, tej výkladnej skrini demokracie a slobôd, napríklad ženy napriek v priemere vyššiemu vzdelaniu a schopnostiam zarábajú na rovnakej pracovnej pozícii v porovnaní so silnejším pohlavím asi o pätnásť percent menej. U nás na Slovensku je ich plat dokonca nižší o celú štvrtinu. Môžu byť pritom aj “single”, čiže,,nezaťažené“ rodinou a chorľavými deťmi. Ženy u nás pracujú tam, kde mužské ego ani nepáchne, napríklad v otrockých pozíciách šičiek konfekcie. Treba obdivovať zdravotné sestry, ktoré ešte z tohoto štátu nezutekali napriek doslova ponižujúcim príjmom za výkon svojej náročnej a zodpovednej profesie. Aby sa muža podarilo udržať v školstve, musí sa mu ihneď núkať lepšie platená riaditeľská funkcia Každý rok vo sviatok žien či v Ďeň matiek, sú podobných upozornení, na ich znevýhodňovanie v zamestnaní, plné médiá. Ale zostáva len pri rečiach…

Na ženy obvykle po práci čaká navyše doma známa druhá šichta. Žiada sa od nich, aby boli aj dokonalé partnerky, manželky, matky, gazdiné. Musia sa podriaďovať prísnemu kultu uniformnej ženskej krásy, najmä v pracovnom procese sa od nich na každom kroku vyžaduje trvalý optimizmus, prirodzený úsmev, dokonalé fyzické aj psychické zdravie. Tlak na ženu vyvíjaný zamestnáva v poslednom období nielen plastických chirurgov, ale aj psychiatrov a, bez nadsádzky, aj hrobárov. Pribúda nielen krásnych hysteričiek, ale aj anorektičiek, ktoré svoje ambície byť krásnymi hrdinsky doťahujú až do konca.

V súčasných sociálnych pomeroch ženy okrem výchovy detí často preberajú aj starostlivosť o vnúčatá. Dožívať sa oproti mužom vyššieho priemerného veku pre ne tiež nie je ozajstná výhra, obvykle ich totiž nemá kto doma doopatrovať. Ženy tvoria drvivú väčšinu obetí domáceho násilia, mladšie a krajšie sú nezriedka predmetom špinavých obchodov s bielym mäsom.

,,Woman is the nigger of the world”= … žena je negrom sveta...„ tvrdí v jednej zo svojich piesní John Lennon a spieva ďalej:,,Maľujeme jej obrázky, jej tváre a pohyby. Ak nechce byť naším otrokom, hovoríme že nás neľúbi. Ak je prirodzená, hovoríme, že sa hrá na muža. Nechávame ju rodiť a vychovávať naše deti a po čase ju opúšťame ako tučnú starú matku so slovami, že je príliš zmyselná, aby vedela byť naším priateľom. Žena je negrom sveta. Premýšľaj o tom a niečo s tým urob!“ žiada v piesni exbeatle John Lennon.

Čo s tým však robia naši politici? Zatiaľ iba v rámci,,zrovnoprávnenia“ odklepli obom pohlaviam zhodný vek pre odchod do dôchodku. Ktovie, možno v budúcom volebnom období parlament naopak nariadi mužom nosiť podprsenky, strpieť,,svoje dni“, prípadne ich zaviaže povinnosťou vysedieť potomstvo. Nuž, možno by také iniciatívy boli aspoň veselšie, ako nudné opakovanie fráz o zlom postavení žien v našej spoločnosti.

V každom prípade, milé naše mamy, všetko najlepšie vám k dnešnému sviatku. A všetko dobré aj ostatným ženám, ktoré z rôznych dôvodov svoje materské poslanie nenaplnili. Obe kategórie si zaslúžia uznanie. Väčšina žien to totiž má v rôznych oblastiach života naozaj objektívne ťažšie, ako mužské pokolenie. Zmierili sa s tým a zvykli si na to!"