Neviem, či to fakt prichádza vekom. Alebo je to proste len známka nesústredenosti a snahy stíhať. Proste často niečo hľadám. Až by som povedala, že príliš často. Je síce pravda, že pri tejto činnosť aj nachádzam. Zvyčajne však iné veci, ako hľadám.
Rovno včera. Ráno som sa rozhodla, že idem prať biele prádlo. Máme tri koše na prádlo. Kedysi, keď bolo prádla menej (žila som sama) som si ušila vrecia zo starých nočných košeli a triedila som tam. Dnes mám pohodlné koše. Jeden volám modrý. Ten sa perie najčastejšie. Druhý je biely, na 90%. No s posledný kôš je na také povedzme jemnejšie prádlo, biele, červené, žlté. To čakám, kým sa nazberá. A zrovna včera prišiel čas. Strčila som pár vecí z koša do práčky a spomenula si na moje obľúbené bavlnené podprsenky. Kde sú? Začala som hľadať. V čistom prádle neboli. Pre istotu som prezrela všetky koše. Bez úspechu. Okamžite som písala manželovi do práce 
, či náhodou nevie, kde sú moje obľúbené podprsenky? ( Lebo však prádlo do komínkov ukladá v skriniach on. Ja nie som na túto prácu dosť zodpovedná 
.) Nevedel, no napriek tomu začal po návrate domov hľadať. Najskôr prešiel tie miesta, čo aj ja. Potom zobral baterku a začal prehľadávať aj kúty. Či náhodou nezapadli. Nezapadli.
Och, predstava, že si musím kúpiť nové ma vôbec nenadchla. A jak sme boli obaja v kúpeľni, zrazu mi napadlo. Nedala som ja tie podprsenky náhodou do tej práčky ako prvé???? BINGOOO. Samozrejme, že to tak bolo... Aspoň že sa našli....
Keď upratujem u segry, tak nosím sebou mobil. A tak si ho pekne posúvam z miestnosti do miestnosti, z miesta na miesto. Posledne, keď som tak sa sunula s ním, som ho zabudla, tak som pri hľadaní prešla celú cukráreň aj s výrobou dokolečka 2 krát. Až nakoniec som sa musela uchýliť aj tak k prezváňaniu. Celá šťastná som pochamtala všetky pachšamétle a trádala si to ku dverám preč. Pri odjazde robievam kolečko okolo celej prevádzky. Automaticky otáčam hlavu, či som nezabudla zhasnúť, aby sa tam nesvietilo celú noc. Šak elektrika neni lacný špás, tobôž teraz. No jasné! Zabudla som. A tak som sa vracala cez jednosmerky. 8 minút môjho života. OSEM. Sadám do auta, šmatnem do vačku, že vytiahnem mobil a on nikde. Krvi by si sa mi nadorezala. Fakt som už uvažovala, či som taká blbá a niekde som ten mobil vyložila dnuká a neviem o tom. Ešte pre istotu našmátram po tme na miesto, kde ten mobil v aute položený mám. Heuréka! Bol tam.
Ako niekedy je to fakt ako v tom zlom sne, keď sa nie a nie a nie odlepiť z jedného miesta.