...Alenko,zavri sebe pusinku...

...takto mi hovorieval otec,keď mňa a mladšieho brata brával vždy v prvý novembrový deň na cintorín. Nechápali sme s bratom celkom dobre význam horiacich sviečok,nechápali sme,prečo je na cintoríne večer toľko veľa ľudí...nechápali sme,prečo nás mama vyobliekala a nehádala sa s otcom,keď nás bral na prechádzku večer do zimy...
Jediné,čo sme vedeli bolo,že tatko bude zasa rozprávať...a tešili sme sa.Bol vynikajúci rozprávač...vedel tak krásne a pútavo rozprávať ! Rozprával celou cestou..strašidelné príbehy,príbehy zo svojho detstva...Vymýšľal si. Vedeli sme,že sa budeme krásne báť a stískali sme mu veľké ruky,vedeli sme,že to je len raz za rok,ako nám hovoril a vždy sme sa tak nejako tešili na tento zvláštny deň.
Stále som ho počúvala s otvorenou pusou... "Alenko,zavri sebe pusku..." hovorieval mi s láskou...

....Spomenula som si na to včera,keď som mu zapaľovala sviečku na hrobe...po rokoch som si spomenula na tie úžasné chvíle....Pred rokom v lete sa ma pýtal,či bol dobrým otcom..nejako som nevedela odpovedať,ostala som zaskočená... Prepáč otec,bol si vynikajúci tatko,chýbaš mi...