Gazdiná a Oskar

V ten deň mal Oskar skvelú náladu len čo otvoril oči. Rozhliadol sa okolo seba a rozhodol sa, že najprv nakukne do záhrady, aby zistil, koľko snehu sa ešte musí roztopiť, aby sa ukázala zelená trávička a mohli z nej pomaly začať vykúkať fialky. Ale čo to? Zmiznuté haldy snehu odhalili nemilé prekvapenie!

Musím gazdinú vystríhať, veď ako nosí tie plné ruky polienok, tak by si to nemusela všimnúť. Veselo na ňu žmurkol a gazdiná výkonom hodným Maje Pliseckej prekľučkovala na špičkách pomedzi kôpky pravého organického hnojiva, schytila lopatu a „vyklidila“ terén, aby mohla bez rizika priblížiť dostatočné množstvo polienok. Oskar ju svojím oslňujúcim úsmevom celý čas sprevádzal, ba keď vošla dnu do izby, tak nakukol za ňou. Bol zvedavý kam všetky tie polienka poputujú. Sliedi, obzerá sa po izbe a sklamane zastane na krbových dvierkach – veď vôbec nie je vidno, či v ňom ohník horí alebo nie.

Gazdiná ako keby čítala jeho myšlienky, už je tu a má náruč plnú novín, handričiek, fľaštičiek a za sebou ešte ťahá také čudo na kolieskach – trčí z toho čosi dlhé, čo pripomína sloní chobot. Gazdiná sa šikovno pribrala do práce a zvedavý Oskar ju príjemne hladkal po chrbte. Po nejakom čase sa krbové dvierka leskli tak, že Oskar v nich uvidel svoju tvár – zato gazdiná vyzerala nejako zvláštne – skoro ako keby sa chystala na karneval za černošku. Usmiala sa nad tým, čo sa zrkadlilo v krbových dvierkach a zamierila do kúpeľne, že sa dá do poriadku.

Ale milý Oskar nemal hanby a bez najmenších rozpakov ku nasledoval aj tam. Prebehne skúmavým pohľadom po kachličkách, po dlažbe, umývadle, WC-ku, nevynechá ani pisoár a sprchovací kút a gazdiná sleduje, kade blúdi jeho oko. Oskar sa nestíha diviť, lebo gazdiná znova berie do rúk všakovaké handričky, vodičky a iné pomôcky, miesto umytia si tvár zahalí „rúškou“ a začína sa ďalší kolotoč. Fúha – čo je toto za útok – spätí sa Oskar, ako mu do nosa udrie silný zápach čpavku, keď gazdiná rozoberie „sifón“ na pisoári a rýchle sa schová. „Kde si ty potvora“, volá naňho gazdiná, „najprv ma vyprovokuješ, a keď potrebujem tvoju pomoc, tak sa schováš!“ Nesmelo znova vykukne, ale odór ho veru ešte párkrát zaženie.

Keď gazdiná zbalí vercajch, nedá mu ale inak, ako sa zase na plné kolo usmiať – jeho úsmev sa odráža od každej jednej kachličky, zo blýskavého zrkadla sa odrazí na žiarivo sa lesknúcu vodovodnú batériu a – dokonca aj vôňa, čo medzitým naplnila kúpeľňu je príjemná. Rozradostený hodí ešte jeden vzdušný božtek gazdinej na líčko a uteká kdesi ďalej. Gazdiná pozerajúc za ním prižmúri oči a zavolá za ním: „Dobre mi bolo s tebou Oskarko, len si mi nemusel naraz tej roboty toľko nadeliť!“