Jednoznačne veselé ...

Keď mi niekto praje veselé Vianoce, len sa pousmejem ... O veselosti Vianoc v našej šesťčlennej rodine nemôže byť pochýb, aj keď prívlastok "šalené" by ich vystihol lepšie. Mám doma troch puberťákov v rôznych štadiach a malú zdivetú skoro päťročnú slečnu, ktorá čo-to z manierov starších stihla odkukať. Kým decká sekali dobrotu, aby dostali niečo od Ježiška alebo nik nerušil ich kruhy neprimeranými požiadavkami, vládol v našej domácnosti dokonca miestami aj pokoj a mier. Až kým si ich krkavčia mať, to jest ja, nezmyslela totálnu koninu.

Netuším prečo, som sa rozhodla, že k tradíciam Vianoc patrí aspoň jedna zdravotná prechádzka celej našej family. Aj by som vedela o jednom dôvode. Počas sviatkov neviem odolať vábeniu špajze plnej koláčov, predovšetkým šuhajdov ... Naivne dúfam, že pohyb na čerstvom vzduchu, mi zabezpečí alibi na ďalšie bezhlavé prejedanie sa. Neviem prečo naše deti takú potrebu nemajú. A to som už vyhrala prvú bitvu, keď som na prechádzku ukecala môjho drahého.

Po obedňajšom šlofíku, som ešte špekulovala, nad tým koho necháme doma a koho budeme ťahať do mesta šmykom, kým manžel nezahlásil, že povinne ideme v plnom počte. To nemal robiť. Viete si predstaviť väčšiu krivdu páchanú na deťoch, ako keď ich násilne odtrhnete od počítača, telky ...? Ja nie. Sále opisujem naše deti ako bojovníkov za svoje demokratické práva. Ani dnes ma nesklamali. Vyzeralo to na vzburu, či dokonca generálny štrajk. Predzvesťou búrky bola malá slečna a jej výkriky hrôzy, hneď po prebudení z obedňajšieho spánku. "Ja sa nudím! Ja som hladná!" kričala na striedačku na celý dom, len čo rozlepila oči. Najstaršia si z nej vzala príklad a tornádo, čo spustila, lebo som si dovolila skonštatovať, že obloha na jej novom obraze je tmavá ... vám radšej nejdem opisovať.

Keď som zahlásila odchod za pol hodiny, bola som už čiastočne pripravená na záplavu argumentov, protestov, kriku, plaču ... Všetkého bolo nadostač, že oni pôjdu len na dvor, že výzdobu v centre Košíc už videli ...,načo tam majú ísť, keď všetky obchody sú zavreté ..., že ochorejú a budú chorí do konca prázdnin ... A že oni nikam, nejdú a či ich tam potiahnem za vlasy ... V takýchto situáciach neviem, či mám plakať, smiať sa, alebo intenzívne nadávať.

Na počudovanie, po veľkom bububu sa tri deti, poobliekali skoro dobrovoľne. Len na mladšieho syna som musela použiť nekalé taktiky, podotýkam slovné... Obliekol sa ,ale z vyhrážkami, že on sa bude celý čas fučať, mračiť, z trucu si ani rukavice nevzal. Skvelé, prvý level sme mali úspešne za sebou, sedeli sme všetci v aute, dokonca sme ani hrubú silu nemuseli použiť. Odveta však nedala na seba čakať. Len čo sme vystúpili v Košiciach neďaleko centra, chlapi spustili. "Kedy pôjdeme domov, je mi zima." Hundrať neprestali počas celej asi trištvrte hodinovej prechádzky. Ešte, že témy obmieňali. "Stromček je škaredý", "Výzdoba je o ničom"," Poďme sa najesť" ... Chcela som ich pozvať na čaj, lebo kosa bola, to som s nimi musela súhlasiť. Odpovede sa mi dostalo úžasnej "čaj môžeme mať aj doma ..."

Ešte že dievčatá sa vybúrili skôr. Mladší syn ako sľúbil sa statočne fučal a starší pokračoval v dudracom maratóne, dokonca bez štipky fantázie. "Ja som hladný", " Ja chcem jesť ..." " Ja chcem klobásu" Keď asi po dvadsiaty krát zahlásil " Ja chcem jesť" už som sa rehlila ako koza ..., až sa za mňa začínali hanbiť. Cestou k autu sa ma drahý opýtal, či mi to za to stálo. Ja, že hej, už dávno som sa tak neorehlila. Vraj som škodoradostná, ale čo by som nespravila pre Veselé Vianoce. Už len dúfam, že sme si všetci aspoň na chvíľu schladili hlavy a môžeme si naďalej vychutnávať sviatky pokoja a mieru. A keďže milujem happyend, uvarila som svojim, ťažko týraným deťom, klobásu.

Devy krásne, o akú zábavu sa vám postarali vaše deťúrence?