Karanténa ... a čo ďalej

Vzhľadom na predpokladaný vývoj postupu infekcie bolo iba otázkou času, kedy a skade sa vírus prepracuje i ku nám.

V pondelok večer ma muž informoval, na čom sa dohodli pracovníci jeho oddelenia. Aby obmedzili kontakty, podelili si medzi sebou "šichty". Vždy na striedačku mala časť zamestnancov pracovať v kanceláriach a zvyšok homeoffice z domu. Ako mi už dva dni predtým povedal, "iba-homeoffice" sa v niektorých situáciách nedá praktizovať.

Jeho pridelili do druhej skupiny. Čiže nasledujúce tri dni v domácom prostredí.

- Ráno od siedmej začínam pracovať ako normálne. Veci si rozložim na jedálenskom stole - podotkol medzi rečou.

- A nie že nás buchotaním zobudíš - zasmiala som sa - na sever od predsiene je o danom čase ešte zóna sedmispáčov!

Hoci som už istú dobu iba sem-tam podriemkavala, z leňošenia ma i tak nepríjemne vytrhol zvuk prudko otvorených dverí.

- Katy, poď rýchlo do obývačky - vyzval ma mužov vzrušený hlas.

- Bože, čo sa zasa deje? - pomyslela som si znechutene v prvom momente, bo podobné prepady považujem za nepremyslené a nepotrebné.

- Práve som obdržal mail od vedenia. Odo dnes som v 14-dennej karanténe.

Nechápavo som naň hľadela.

- Včera večer potvrdili prvý prípad infekcie vo firme. 2500 ľudí a práve s tým jedným jediným som bol v piatok na obede.

Pomaly som začala realizovať obsah a dosah jeho slov. Teda nie do absolútne všetkých podrobností, lebo pri tak dynamických zmenách, akými je sprevádzaný terajší vývin pandémie, sa i jednotlivé nariadenia menia zo dňa na deň.

Muž obdržal základné pokyny mailom. Ráno a večer pravidelne merať teplotu a údaje zaznamenať do tabuľky. Ak sa u neho prejavia hocktoré zo známych prejavov infekcie, okamžite kontaktovať svojho lekára a žiadať o ďalšie pokyny. Okrem toho sa má strániť zvyšných členov rodiny. Oddelené stravovanie, hygiena, oddelené izby.

O pár hodín neskôr prišla druhá správa, že potvrdili ďalšie dva prípady vo firme. Tentokrát na úplne iných oddeleniach.

Očakávala som viac informácií pre nás, kontaktné osoby kontaktných osôb, tzv. kategórie 1. Skúšala som sa informovať na nete a tu sa ukázala nevýhoda federálneho systému. Našla som x-protichodných odpovedí.

Nie som virologička, lekárka či hygienička, preto iba ťažko odhadnem, ako sa na nás mohlo prejaviť tých päť dlhých dní, kým sme o ničom nevedeli a muž sa, nedajbože, nakazil. (Práve včera ukazovali v TV tabuľku, podľa ktorej chorý nakazí v priebehu týždňa priemerne 2,5 osoby a za mesiac sa údaj vyšplhá na hodnotu 400 osôb.)

V prvom momente šoku začal doma všetko dostupné dezinfikovať a zároveň mi na vysvetlenie (asi s miernymi výčitkami svedomia) ukázal mail kolegu (tiež s citeľnými výčitkami svedomia), ktorým sa dotyčný ospravedlňoval všetkým kontaktným osobám. On sám neprejavoval žiadne symptómy. Iba manželka a syn ochoreli počas víkendu, nuž sa nechali preventívne otestovať a v pondelok večer obdržali výsledky.

- Absolútne netuším, skade sme sa nakazili. Či ja cestou do práce v S-bahne ... alebo manželka ... u syna na škole bol potvrdený jeden prípad, ale nie v jeho triede...

On sám bol iba prenášačom.

- Však chudák za to nemôže. Ani on, ani ty. Tak ako sa vírus razantne šíri, sú odborníci, ktorí predpokladajú v niektorých krajinách aj desaťnásobne viac nakazených, ako je doteraz potvrdených. A na vytvorenie prirodzenej imunity, ak sa nepodari nájsť účinný liek, sa podľa viacerých modelov musí nakaziť - tuším - 80% obyvateľstva.

V prvom momente som ihneď informovala šéfku. Že z pohotovosti v mojom prípade nič nebude. Okamžite mi ponúkla svoje služby v prípade potrebných nákupov. Tak som ju upokojila, že okrem nej sa už prihlásila i ďalšia kolegyňa a i naša suseda. A keďže je suseda z nich troch najbližšie, rozhodla som sa pre ňu. Lebo i vzdialenosti a prípadné neželané kontakty po ceste treba brať do úvahy, ak chceme ochrániť našich zlatých pomocníkov-dobrovoľníkov.

Nuž a nakoniec sme poobede obdržali ďalšiu správu - aj na Michaelovom gymnáziu potvrdili jeden pozitívny nález v triede šiestakov.