Keď niečo visí, je zle

Veru, vtedy, pred šiestimi rokmi, to niečo ťaživé a hnusné, viselo a viselo v tom lufte, až kým to neruplo na mňa.

Cestovala som s dcérou na dovolenku do Talianska. Celý deň som bola nervózna, nesvoja, nevedela si nájsť miesto. Všetko nachystané, pobalené, len odísť, nuž sme sa pred deviatou hodinou pobrali. Ako prvý išiel do výťahu manžel aj s našimi kuframi a ja s dcérou sme zostali čakať, neboli by sme sa nepopratali do výťahu. To ma už však prepadla taká nervozita, až som sa triasla. Vravím dcére: "Poď sadneme si ešte na minútku, to sa tak pred cestou má, aby sa nám dobre vodilo." Sadla som si do kresla na chodbe a čakala, kým Karolínka privolá výťah. Zviezli sme sa na prízemie - my ho máme zvýšené, takže od výťahu ku vchodovým dverám vedú ešte dosť strmé schody a vykročili.

Karolínka išla predo mnou a ja plne naložená som ju nasledovala. Na jednom ramene som mala kabelku, na druhom zavesenú kameru, v jednej ruke napratanú cestovnú chladničku, v druhej ruke tašku s vecami do autobusu. Nuž ako áno ako nie, ja som veru šťastne nevykročila. Noha sa mi zvrtla, ja som spadla na decko, dva schody som sa na nej zviezla a potom, pod váhou všetkých tých vecí, som spravila dve úžasné saltá. Prvý a dúfam, že aj posledný raz v živote. Keď som pristála pod schodmi, bola som v stave, že som nevedela, čo tam robím, ako som sa tam ocitla a načo som tam s toľkými vecami. Prebral ma až hlások: "Mami a ideme na tú dovolenku?" Poobzerala som sa okolo seba a zbadala tú spúšť. Ležala som uprostred veľkej smradľavej mláky - to sa mi vyliala a rozbila slivovica a ja som sa v nej komplet vyváľala, po pravej strane som mala rozbité vajcia, po ľavej rajčiny zmiešané so zvyškom vajec a slivovice. Na schodoch nado mnou stálo moje dievčatko a v rukách zvieralo deku, dva vankúšiky a veľkého plyšového medveďa. Chvalabohu, že som jej to dala niesť, to stlmilo aj jej pád a nič sa jej nestalo. Do toho všetkého došiel od auta nadávajúci manžel. Keď nás zbadal, zostal v nemom úžase. Hľadeli sme jeden na druhého ako teliatka. On na mňa, čo som porobila, ja na neho, pretože po čele mu stekala krv a to bol dôvod jeho nadávok. Ako nám dával batožinu do kufra auta, tak zadné dvere od kufra sa nejako uvoľnili a kmasli mu na hlavu. „Môžeš chodiť?“ spýtal sa, noha bolela jak šľak, ale stúpať som mohla. „Idete?“, pozrela som na dieťa a bolo jasné, že idem za každú cenu. Odkrivkala som k autu s tým, že ten bodrel poupratuje keď sa vráti. Kým sme došli na stanicu, moja noha mala už dvojnásobnú veľkosť. Bože ako to ja prežijem? V autobuse sa ma ujala kolegyňa, ktorá pri Piešťanoch zavelila celému zájazdu, či sa im páči, či nie, ide sa na pohotovosť.

Nuž boli tam na mňa milí, až kým neucítili zvláštny zápach, ktorý sa okolo mňa šíril. „Viete spadla som zo schodov a rozbila sa mi fľaša so slivovicou, a ja som do toho spadla,“ dala som sa im vysvetľovať. Pán doktor na mňa pozrel a len poznamenal: „Ale iste, ako inak.“, evidentne mi, neviem prečo, neveril. „Prečo ste prišli, na ošetrenie do Piešťan, keď ste z Trenčína?“ znela jeho otázka. „Viete, ja idem na dovolenku do Talianska.“ Otočil sa na mňa a asi tridsať sekúnd nemo zíral. Asi zvažoval, či nepovolá kolegu z psychiatrie. RTG našťastie dopadlo dobre, nič nebolo zlomené, tak som sa poďakovala a tradá k moru. Cestu som pretrpela. Na druhý deň, keď som si zbadala nohu, ktorá mala už trojnásobný rozmer a od prstov až po kolená bola čierna, modriny na tvári , na rukách a zasušené žĺtka vo vlasoch, som skoro odpadla. Celý čas som si len hovorila ako dobre, že manžel nešiel s nami. Nikto by nám totiž neuveril, že sme sa pred cestou do krvi nepobili.

Takže dievčatá, pokyny do lietadla máte, tak ja vám dám len malú radu. Pozor, kam stúpate a bacha na to, keď niečo visí – je zle.