Langoše

Sú potraviny, ktoré veľmi nemusím. Sem tam to otestujem, ale zvyčajne prídem na to, že nie.

Tak to bolo aj s párkami. Je to už asi 25 rokov. Išla som z práce do obchodu a zbadala som párky. Rozhodla som sa, že možno ich už mám rada. A teda, že ak ich mám rada, tak ich budem veľmi chcieť. Dve mi isto nebudú stačiť. Ani štyri. Tak som rovno kúpila osem kúskov. Aby bolo dosť. Samozrejme, po prvom zahryznutí som zistila, že nie, tadiaľto cesta nevedie. Párky stále nemám rada. Akurát na mňa zizalo skoro osem kúskov. Ani neviem, ako skončili

Podobná situácia nastala, keď som bola tehotná. Zrazu som vedela, že potrebujem utopence. Čo na tom, že párky ani klobásy nemusím. Utopence bude to pravé. Ospravedlňujú ma iba tehotenské chute Celý pohár putoval tam, kde kedysi párky.

Dnes sa mi stalo niečo podobné. Dostala som po rokoch chuť na langoš. Spomenula som si na ten chrumkavo vypečený, z mäkkým stredom. Voňavý. Možno aj potretý cesnakom. Len tak obyčajne, bez syru, kečupu či smotany. Niečo fantastické.

Vôbec mi nebolo podozrivé, že ich nekupujem. Prispôsobila som dokonca môj dnešný program tak, aby som sa pred obedom dostala ku stánku. A naviac, rovnakým myšlienkovým pochodom ako pri párkoch som usúdila, že mi lángoš bude chutiť. Veľmi chutiť. A tak som kúpila rovno dva. Hneď v aute som kúsok odlomila a zistila, že nie, nechutí mi A dumám, čo so skoro dvoma langošmi...