Moje bylinkové deti

Svietilo slniečko, ležali sme na deke a užívali si (vraj) posledné letné dni. Malinkú, keďže sa už krásne plazí a snaží sa aj postaviť na štyri, to najviac ťahalo k trávičke. Vždy keď som ju potiahla do stredu deky, nelenila a rýchlo sa znova presunula k trávičke. Malinké ručičky zaborila do trávičky a utrhla si rastlinku, potom si ľahla na chrbátik a pozorovala svoj zelený úlovok.
Zelená je očividne obľúbená farba oboch našich detí. Syn si vyberá zelené vláčiky, zelené cukríky a kreslíme najmä zelenou farbičkou...
No naposledy nás takto prekvapil. Vozil sa vonku na autíčku a akosi sa mu podarilo nabúrať. Nabúrať do svojho ocinka. Ten zvýskol. Malému to očividne došlo ľúto, rozbehol sa do záhrady, doniesol akýsi zelený lístoček a priložil ho manželovi na nohu. "Ocinko, už ťa to nebolí? Peťko vyliečil."
Bol zlatý a my prekvapení. Nikdy sme mu nerozprávali o liečivých rastlinkách, zatiaľ sme sa bavili iba o kvetinkách, ako pekne voňajú a podobne. Neviem ako ho napadlo, že nás bude liečiť rastlinkami. Zbiera zelinky, zaujíma sa o všetko zelené v prírode. Naposledy mi priniesol šípky, že na čajík .
Mamička sa musí začať vzdelávať v bylinkárstve .