Na návšteve u prváčikov

Už dávnejšie mali naše deti v škole tvorivé dielničky s rodičmi, a aj keď odvtedy uplynul nejaký ten týždeň, stále na ten deň myslím. Nielenže to bola úžasná akcia, ktorá spojila deti, pani učiteľky a rodičov. Kde rodičia spolu s deťmi tvorili pri príjemnej atmosfére, ale zaskočilo ma aj niekoľko vecí.

Najskôr sme sa stretli v knižnici, kde mali staršie deti pripravenú pre tie mladšie prezentáciu na interaktívnej tabuli. Deti plnili rôzne úlohy a staršie dievčatá ich vyvolávali. Raz vyberali medzi prvákmi, potom druhákmi, ale aj medzi tretiakmi a štvrtákmi. A tak sa k tabuli dostalo aj jedno dievčatko, asi štvrtáčka. Ako kráčala k tabuli ozvali sa chlapčenské hlasy (predpokladám jej spolužiaci): "Tučko ide k tabuli!" Zostala som zaskočená, toto som od detí vo veku približne 9 rokov nečakala. Alebo žijem, žila som v ich veku, v inom svete? Toľká krutosť. Viete si predstaviť, čo také posmešky musia zanechať u tak mladého dievčaťa? A to vôbec nebola tučná, možno trošku "väčšia" od ostatných.

Po tomto spoločnom úvode sme sa rozišli do tried, kde sme s detičkami tvorili. Čím vyššia trieda, tým nižšia účasť rodičov. U nás v prváckej triede sme sa zišli veľká skupina rodičov, aj starých rodičov (ak rodičia nemohli). Ale zostalo aj tak zopár prváčikov bez mamy, či ocka. Dievčatá, poviem Vám úprimne, nemohla by som pracovať v tejto oblasti. Mne bolo tých chlapcov tak ľúto. Tie ich smutné pohľady... A aj keď sa pani učiteľka s vychovávateľkou snažili im pomáhať, venovali sa im, iste to v deťoch zanechalo stopu. Iste niektorí rodičia nemohli prísť, aj keď veľmi chceli a nemali ani koho poslať (tiež by som s tým mala problém, ak by som nebola na RD), ale čo tí zvyšní?

A musím tých chlapcov aspoň pochváliť. Boli veľmi šikovní, snažili sa a sami spravili krásne dielka. Nakoniec si ich mohli zobrať domov a ukázať mamičke, ockovi, babke, či dedkovi svoje výtvory. Pevne verím, že ich doma za ne pochválili.