Naši synovia

Včerajší deň bol pre mňa dôležitý.Pre mňa a môjho syna.A som si istá,že ešte aj pre jednu maminu a jej syna.
Naši chlapci sú spolužiaci.Bohužiaľ si "nesadli" vzájomne.Môj syn každú chvíľu prišiel domov s tým,ako mu Radko robí zle,ako sa mu posmieva za jazvu,ako ho zosmiešňuje pred celou triedou,ako ho nazval..Každodenné rozprávanie synovi o tom,ako sme každý iní,že nie je možné,aby sa páčil každému,ide len o to,dokázať sa povzniesť nad urážky,nevšímať si ich.No povedzte to 12 ročnému dieťaťu,ktoré je už v puberte a tá nním plieska statočne A stalo sa,čoho som sa najviac obávala.Chlapci sa v triede pobili.Syn prišiel domov roztrasený,a celý rozrušený z toho,čo sa stalo medzi nimi.Porozprával mi dopodrobna,ako si nadávali,ako Radko začal,ako a kam mu uštedril kopanec,či buchnát.Nemá ani jeden z nich ani len modrinu,čomu sa divím.No bitka medzi nimi dvoma bola tou pomyselnou kvapkou,ktorou už pohár trpezlivosti pretiekol.Našla som si číslo na Radkovu maminu a požiadala som ju,aby prišla do školy,nech toto vyriešime.Prišla aj pani učiteľka triedna,tak sme počuli ako ona vidí oboch chlapcov,z jej pohľadu.
Poviem vám,dievčatá,tak,ako som bola roztrpčená,že se chalani tĺkli,tak som sa pohľadom na Radka musela ukľudniť.Pretože ide o veľmi inteligentného chlapca,ktorý nad ostatnými vyniká nadpriemernou inteligenciou,kultivovaným vyjadrovaním,ktoré ma nesmierne prekvapilo.Ja sa ani nedokážem dlho hnevať a v tomto prípade ani nešlo o hnev ako taký z mojej strany,ale zrejme skôr o obavy,aby nedošlo k niečomu horšiemu.
Hodinu sme sa ešte my dve maminy rozprávali po odchode pani učiteľky.Dohovorili sme si stretnutie,kde prídeme aj s našimi synmi.
A to sa udialo včera. Cestou do cukrárne som synovi povedala,kam ideme,dovtedy to nevedel.Prekvapilo ho,kto príde.
V cukrárni sme si podali ruky.Chlapci sa pozdravili,objednali sme nejaké zákusky a nám kávu.Vzduch sa napätím dal krájať,musela som nejako začať,a síce otázkou,či vedia,prečo tu sme.Chlapci,keď sa už pri vstupe do cukrárne uvideli,veľmi dobre pochopili,prečo sme práve tu a práve takto spolu.
Začala sa debata kto a prečo,a kedy a ským,a ako silno a ako škaredo....čo vám budem opisovať..Hlavné je,že nastalo uvolnenie,to je jasné.Obidve maminy sme si povedali,čo začname riešiť tu na mieste,čo doma,každý sám za seba.
A ak by sa chlapci aj nezačali hneď zajtra ráno kamarátiť stačí,ak nebudú na seba zazerať a vykrikovať hlúposti.Ale ak by zistili,že jeden druhému by vedeli dať niečo zo seba,bude šťastná každá mamina.Nie je vždy nepriateľ ten,komu nerozumieš.A o neporozumenie si išlo v tomto prípade v prvom rade.Zaujímavo reagovali chlapci,keď som im osobitna dala otázku,čo sa im na tom druhom páči.Aká vlastnosť,zručnosť.Mali ste vidieť,ako sa im očká rozsvietili,keď chválili jeden druhého!!
Potom sa naše debatovanie zvrtlo na jedlo-chlapci našli veľa spoločných mňamiek,ktoré ľúbi aj jeden aj druhý.Ďalšie pojítko
A toto som chcela presne docieliť.Aby zahodili predsudky,že sú zbytočné škaredé slová na strane jednej aj druhej.Nezh sa snažia vidieť skôr to dobré,čo v druhom je.Súhlasne prikývli aj na maličkú domácu úlohu,ktorú som im v závere dala.A síce-nech jeden pre druhého nakreslia obrázok.Obaja veľmi radi kreslia,ale každý iným štýlom.Tak nech sa podelia o svoj talent a možno jeden druhého aj niečo naučia.
Odchádzala som s veeľmi dobrým pocitom.Pretože sme sa my dve maminy dokázali o nezhodách medzi našimi deťmi porozprávať na úrovni.Že na chlapcoch bolo vidieť uvoľnenie a radosť,že sa dohodli,že si až by som povedala "sadli" a vedeli o svojich dobrých stránkach.Stačili dve hodinky a svet našich chlapcov sa snáď trošku rozjasnil.Verím,že pochopili aj názorne,že konflikty sa dajú riešiť bez škaredých slov,bez urážok,bez faciek..A ja sama za seba musím povedať,že mám dobrý pocit.Došli sme k riešeniu,som tomu tak rada!! Veríte mi?
Prečo som sa tak rozpísala?..hmm,kto vie..

[p.s--dnes ráno chlapci na seba pri škole čakali a už si hovorili o tom,čo jeden druhému nakreslili]