Nemožné na počkanie, zázraky do 3 dní

alebo aj „...a zázraky sa dejú!“. Nemusia to byť ani také veľké, ako zažila hrdinka filmu, ktorého názov som si tu prepožičala, či gigantické ako je práve úspešne zavŕšená záchrana čílskych baníkov. Skromnému človeku stačia aj také malé – a predsa nie obyčajné a každodenné.
Keď odchádzala Kiska v lete do Ameriky, kládla mi na srdce, aby som odniesla jej notebook na reklamáciu, lebo „furt chrčí“ . Urobila som zopár overovacích testov (nie, že by som jej neverila, ale veď viete, už súdruh Lenin hovoril „dôveruj, ale preveruj“ ) a tie zvuky čo vydával sa veru aj mne ani za mak nepáčili. Nuž som sa jedného pekného dňa vybrala aj s kamarátom notebookom do mesta. Mladému mužovi na reklamáciách som vysvetlila, čo potvora vyvádza a on – bez toho, že by si moje slová overil – ho prevzal s tým, že pošle do Prahy, kde mu vymenia ventilátor a do dvoch týždňov ho mám späť.
Prešlo 30 dní a nikto sa nám ani len neozval . To už bola Kiska doma a zbehla si do predajne osobne. Bez mihnutia oka jej vyplatili naspäť celú sumu čo sme platili na ruku. Bum! Bác! Miesto radosti (takmer celý rok a po čo ho mala sa naň sťažovala a hovorila, že chce nový) zavládla čierna beznádej . Nik totiž s takýmto koncom nerátal, veď výmena ventilátora je rutinná vec, čo by si človek pomaly aj sám urobil, keby ten ventilátor mal v šuflíku – tak načo zálohovať dáta, pravda .
Nastala panika, volali sme do Prahy, mladý muž s ktorým som hovorila vyzeral byť ešte menej kompetentný ako ten bratislavský. Počítač vraj nie je ani u nich, oni ho poslali do Poľska, kde je autorizovaný servis pre danú konkrétnu značku. Do Čiech a tobôž do Bratislavy sa odtiaľ už vracať nebude. Vie aspoň kam sa to posielalo? Nie! (tak oni pošlú niekde notebook a nevedia kam????? Prosím????? ) Vraj má iba telefónne číslo. Bolo akési divné – za ten živý svet som nevedela, či už je to aj s predvoľbou alebo bez. Skúšala som oba varianty a ani jeden nefungoval. Na veľa – neveľa som sa (ešte, že máme ten internet) dopátrala nejakej adresy, telefónnych čísiel, čo vyzerali realisticky a dokonca aj mailovej adresy. S malou dušičkou som na ňu napísala, vysvetlila svoj problém – a prekvapenie č. 1 – ozvala sa milá dáma s krásnym rozprávkovým menom (do slovenčiny by som ho preložila ako Maruška ), ktorá si vypýtala sériové číslo, že pozrie, čo sa dá robiť. Vzápätí mi oznámila, že náš HDD ešte majú a preto by záchrana dát bola možná, akurát mám povedať čo z nich chcem, lebo o dva dni ho posielajú do Číny.
Len fčuľ ako? Lebo Maruškin návrh – poslať jej HDD-čko z nového notebooku rozhodne do úvahy neprichádzal – nemôžem sa predsa vŕtať v počítači, ktorý je ešte v záruke, nehovoriac o tom, že bola aj veľká pravdepodobnosť jeho straty. Dát na záchranu bolo tak veľa, že napálenie na DVD neprichádzalo do úvahy. Veľkokapacitné USB-čko nevlastníme, kupovať ho na jedno použite vzhľadom na vysokú cenu a už spomínanú hrozbu straty nereálne. Prechodne rozjasnené nebo sa začalo znova zaťahovať. Externý disk – rovnako nákladný ako USB a rovnaké riziko – by bol riešením rovnako nie celkom najideálnejším, ale keďže som na nete videla, že ľudia ponúkajú použité, tak som už-už išla jeden kúpiť s tým, že sa ho pokúsim po použití predať – keď sa ukázal skutočná sesterská láska a Barča zariadila obratom, že ten jej sa behom 48 hod. dostal s Pešti k nám.
Posielali sme ho do Poľska s malou dušičkou, tie tri dni čo bol na cestách sme boli ako na tŕňoch a keď mi Maruška napísala, že dorazil, aj som si od radosti zaujúkala. No a dnes mala tá rozprávka zvoniec – éé, čo to kecám – koniec. Barčine HDD-čko dorazilo s Kiskinými dátami od Marušky z Poľska. Taký malý súkromný zázrak – nie celkom do troch dní – ale kto by pozeral na maličkosti, keď sa dielo zdarilo.