Nie je to s nami také zlé?

Ako sa to hovorí. Tak dlho s a chodí s krčahom po vodu .... 

Nejak podobne to mám s nakupovaním zemiakov a ich balením do igelitového vrecka. Inak už asi tretí rok mám problém kúpiť zemiaky, aby neboli "bodkované" Osvedčili sa mi ako tak červené. Ak objavím tie správne, celá šťastná ich kus po kuse ukladám do sáčku , dúfajúc, že to ten sáčok ešte prežije.

A stále netuším, prečo tie zemiaky nedám na spodok nákupnej tašky, ale nesiem ich samostatne s dvoma taškami, ovešaná ako vianočný stromček. Už by som sa ozaj mohla naučiť počúvať svoj inštinkt, abo zdravý rozum?

Takže si viete predstaviť, ako to dnes dopadlo. Jedna taška mi padala z ramena, na druhom som mala svoju maxi kabelku, v jednej ruke druhú tašku a v tej druhej sáčok so zemiakmi. A nemohlo to skončiť inak. Tesne pred autom, sa mi všetky zemiaky rozkotúľali po zemi. Zanadávala som si, teda tak zľahka. ..

Oprotí išiel akurát nejaký pán so synom. Otec ma úplne, ale že úplne odignoroval, ale  cca 10 ročný chlapec, rovno bez akéhokoľvek zaváhania, začal zbierať zemiaky zo zeme. Zložila som zvyšok nákupu do kufra, v mojej, teda Hermioninej kabelke, som našla našťastie ďalšie igelitové vrecko, dokonca celé. Spolu s mladým mužom sme to raz dva pozbierali. Bol neskutočný, pomáhal do posledného zemiaku. 

Poďakovala som sa, pochválila ho .... Hneď som mala krajší deň .... Nádej v človečinu sa vo mne znova prebudila. 😀Ešte vo mne zahlodal červík, ako by zareagovali moje deti? Neviem, asi ako ktoré, lebo poniektoré majú veľmi silné sociálne fóbie, ale snáď pol na pol by to dopadlo?